ŽILINA. To, ako budú ľudia reagovať na opustený kočík, sledovalo združenie Návrat v septembri počas sociálneho experimentu v žilinských uliciach.
Podľa psychologičky Denisy Ničíkovej z Návratu ich zaujímalo, ako ľudia zareagujú na túto situáciu. „Našlo sa veľa ľudí, ktorí išli kočík skontrolovať, obzerali sa, komu na ulici by mohol patriť, alebo ho aspoň pokolísali. Zaznievali aj otázky, kto tu mohol dieťa len tak nechať. Niektorí boli ochotní pri ňom čakať, kým prídu rodičia, prípadne volať políciu,“ povedala Ničíková.
Podotkla, že ignorovať plač bábätka je z bio-psychologického hľadiska nemožné. „Keď začujeme plakať aj cudzie bábätko, hneď to strhne našu pozornosť. Stane sa to automaticky, je to dané evolučne. Malé dieťa by bez pomoci dospelého neprežilo ani v dávnej minulosti, ani v súčasnosti. Poskytnúť pomoc plačúcemu dieťaťu zabezpečovalo prežitie človeka ako druhu,“ uviedla Ničíková s tým, že pomáhať aj cudzím deťom máme zakódované v sebe.
Napriek tomu, že plač bábätka ovplyvňuje činnosť našich hormónov a mozgu, sa niektorí dospelí na ulici pri plačúcom kočíku nezastavili. „Dôvody sme zisťovali v rámci experimentu pozorovaním a priamymi rozhovormi s ľuďmi. Mnohí sa na širokej a rušnej ulici spoľahli, že pomôže niekto iný alebo im to umožňovalo tváriť sa, že si 'problém' nevšimli. Mnohých odradila obava, aby sa matka plačúceho dieťaťa nenahnevala, že sa o jej bábätko stará niekto cudzí. A neboli si istí, či vôbec môžu zasiahnuť pri dieťati, ktoré nie je ich,“ doplnila Ničíková.
Upozornila, že v kritickej situácii je rozhodujúce, aby sa našli ľudia, ktorí budú rýchlo konať. „Deti sa môžu v živote dostať do situácií, keď sa ocitnú samy a nebudú si vedieť poradiť, pomôcť. Vtedy je výborné, že sa nájdu dospelí, ktorí sú ochotní prekonať svoje zábrany a zariskovať, skôr ako začnú 'nezodpovedných' rodičov odsudzovať, alebo nebodaj už dieťatku prisudzovať farbu pokožky. Posúdením situácie alebo odsudzovaním rodičov dieťaťu nepomôžeme,“ dodala Ničíková.
