KRASŇANY. Dva renesančné objekty prepojené krídlom vsadené do parku dali postaviť Pongráczovci. Dlhé roky ho šľachtická rodina užívala ako svoje rodinné sídlo. Keď museli po druhej svetovej vojne narýchlo zbaliť kufre a Krasňany opustiť, kaštieľ mal rôzne využitie i rôznu starostlivosť. Naposledy v ňom do roku 1999 sídlilo Považské múzeum. Keď historickú nehnuteľnosť získali späť v reštitúcii jeho pôvodní majitelia, objekt bol na predaj.
Bolo to v roku 2004. Vtedy sa začala písať nová história krasnianskeho kaštieľa. Dnes je v rukách milovníka histórie, talianskeho grófa, ktorý sám o sebe tvrdí, že je renesančný človek. Zanietený znalec starožitných historických predmetov postupne už dvanásť rokov priváža každý mesiac do obce pod kopcami Malej Fatry stovky artefaktov a historických predmetov. Vytvára tak jedinečnú expozíciu, ktorá sa postupne otvára aj pre oči verejnosti.
Priviedla ho náhoda
Krasňany zrejme osemdesiatročnému Talianovi boli súdené. Podnikateľ očarený renesanciou dovtedy o Slovensku veľa nechyroval. Všetko sa to začalo, keď v roku 2003 stretol v jednej reštaurácií na severe Talianska slovenských študentov, ktorí si tam privyrábali. „Boli zo Žiliny a rozprávali mi o Terchovej. A keďže som celý život chodil navštevovať kultúrne pamiatky a mám rád prirodzenú kultúru, na Slovensko som sa vybral. Cestou z Terchovej a z Čičmian som sa dozvedel o kaštieli, ktorý v Krasňanoch chátral a bol na predaj,“ vracia sa v spomienkach majiteľ kaštieľa v Krasňanoch.
Starožitnostiam prepadol ako tridsaťročný. Nakupoval ich, zbieral a opravoval. Keďže po rodičoch, ktorí boli umeleckí rezbári, zdedil aj remeselnú zručnosť, zničeným historickým kúskom dával nový život. „V tom období som už mal veľkú zbierku starožitností a potreboval som väčší priestor, kam ich umiestniť. Spoznal som sa z bývalou potomkyňou kaštieľa, po pár týždňoch sme sa dohodli a kaštieľ som kúpil.“
Krok za krokom
Kaštieľ po presťahovaní Považského múzea na konci deväťdesiatych rokov chradol, ničili ho vandali a ľudia z neho vykradli, čo sa dalo. „Všetko bolo zdevastované, nebola voda, elektrina, tu sa chodilo na farebné kovy ako na teplé rožky, parkety boli povytrhávané, radiátory tiež,“ opisuje stav po prevzatí objektu do súkromných rúk správca kaštieľa Karol Martinko. Po historických a umeleckých predmetoch nezostala ani pamiatka.
Odvtedy sa začala obnova historického areálu. S obmedzeným rozpočtom, postupná, ale systematická. Osemdesiatročný majiteľ spolu so svojim slovenským správcom postupne vlastnými silami udržiavajú kaštieľ i priľahlý park. „Je to stále financované iba ním, štát ani Ministerstvo kultúry na to neprispejú ani cent. Keby tu bolo 20 zamestnancov, mali by tu čo robiť. Preto to ide pomaly,“ hovorí Karol Martinko.
Ešte aj vo svojom veku dorazí majiteľ historickej pamiatky každý mesiac do svojho nového rodinného sídla. Na vidieku cíti pokoj a dobre si oddýchne. „Cítim sa tu dobre, pokiaľ netreba chodiť po úradoch. Mám tu pokoj. Je to iné, ako v meste,“ tvrdí taliansky podnikateľ s modrou krvou. Neľutuje, že svoj najväčší obchod s nehnuteľnosťami urobil na Slovensku. No jeho predstava o využití kaštieľa a najmä parku nevyšla. „Mojím zámerom bolo vytvoriť v Krasňanoch priestor, kde si prídu ľudia oddýchnuť, kde je ticho a pokoj. Spočiatku som viac spolupracoval s obcou, pripravovali sa v parku rôzne podujatia, dnes je už toho menej,“ vraví.
Na rade je strecha
Talian doviezol do Krasnian množstvo starožitných predmetov. 27 izieb kaštieľa je dnes zariadených pôvodným nábytkom, komodami, zrkadlami, ale svoju samostatnú miniexpozíciu tu majú aj fajky, či kľučky. „Je to jeho život. Všetky veci, ktoré sú v kaštieli, si sám kúpil a zreštauroval. Väčšina bola v zlom stave, poškodená a nepoužiteľná. Je rád, keď sa tu ľudia pri akciách cítia príjemne, keď sú obklopení prirodzenými historickými hodnotami,“ hovorí Martinko a ukazuje na skriňu z roku 1803 z katalánskej Barcelony. „Má 72 častí. Všetko bolo zanesené a za sedem týždňov reštaurovania ju dostal do pôvodného stavu.“
Kaštieľ sa po rokoch odhodlali otvoriť aj pre verejné podujatia, oslavy a svadby. Pritom strach z poškodenia historických skvostov pretrváva. „Majiteľ sa bál, že sa veci poškodia, preto dlho nechcel kaštieľ sprístupniť pre oslavy. On žije v období renesancie,“ tvrdí Karol Martinko, ktorý nielen organizuje, spravuje a reštauruje, ale vytvoril aj všetky kovové časti kaštieľa ako mreže, brány a zábradlia. Na pleciach má aj starostlivosť o park. „Z parku som v tomto roku odniesol 40 ton neporiadku. Tri dni mi trvá, kým park pokosím.“
Prioritou pre ďalšie roky je obnova strechy a fasády. A nebude to lacné. Pamiatkari chcú na streche vidieť drevený šindeľ. Majiteľovi i správcovi neostáva nič iné, iba to rešpektovať.
