RAJECKÁ LESNÁ. Jozef Bôtoš, Pavol Chupek, Miloš Mikula, Gustáv Mucha, Miro Pelc a Jozef Štefík. Pätica heligonkárov a jeden ozembuchár zahrali v tejto zostave po prvýkrát len pred pol druha rokom na fašiangových slávnostiach v Rajeckej Lesnej. Od vtedy cvičia, vylepšujú techniku, no najmä robia radosť ľuďom na desiatkach vystúpení. Žiadane heligónkové zoskupenie spod Kľaku už prerazilo za hranice regiónu.
„Oficiálne sme po prvýkrát vystupovali na Fašiangy v minulom roku. Ale skúšať sme začali u Miloša v garáži ešte pred dvoma rokmi. Najskôr iba ja, Miro Pelc a Miloš Mikula. Miro Pelc k nám chodieval hrávať na Fašiangy už hádam šesť – sedem rokov. Tu sú fašiangy tri dni. Prišlo to spontánne, ani sme neuvažovali, že založíme hudbu,“ vrátil sa na začiatok príbehu Heligonkárov spod Kľaku Pavol Chupek.
Na chlapov zapôsobila hra Mira Pelca, ktorý žije v Trnovom a začali od neho odkukávať heligonkárske grify. „Mne sa to veľmi páčilo a tak som sa od Mira učil, mal som starú Deliciu. Miro nás všetkých nakazil,“ spomína Miloš Mikula. „Mne spravil Miro ozembuch. Hrali sme na niekoľkých oslavách iba sami dvaja. Ale chceli sme sa stále cvičiť. Stretávali sme sa v garáži. Neskôr nás prišiel pozrieť Jožko Bôtoš, na ďalšiu skúšku zobral heligónku a už hral aj on. Na fašiangy sme už hrali všetci šiesti a povedali sme si, že chceme to ďalej zdokonaľovať. Vybavili sme si priestor v Kultúrnom dome a tu pravidelne cvičíme,“ vysvetľuje Pavol Chupek.
Heligonkári spod Kľaku majú vo svojom repertoári ľudové piesne z celého Slovenska. Zahrajú to, čo si ľudia žiadajú. „Niektoré piesne sú známe, niektorej menej a niektoré sme ani my nepoznali, ale naučili sme sa ich a hráme ich. Snažíme sa nachádzať staré verzie piesní, niekedy nahradíme aj slová za tie, ktoré poznáme zo staršej verzie. Jožko Štefík donáša asi najviac piesni z fačkovskej oblasti, ale „dodáva“ aj moravské piesne, ktoré sa dajú preložiť do slovenčiny. Gusto Mucha niečo prinesie z terchovskej oblasti a Jožko Bôtoš pozná staré frivaldské pesničky z Rajeckej Lesnej,“ naznačuje zdroje inšpirácie Pavol Chupek. Šiesti muzikanti berú hudbu vážne. Minimálne raz za týždeň sa stretnú a cvičia, aby ich hra znela dokonale. „Skúšame každý týždeň. Keď máme nejaké vystúpenie, ešte si aj pred ním dáme skúšku. Podebatujeme si, ale najmä sa zhrávame a cvičíme nové piesne, aby sa repertoár neopočúval,“ vysvetľuje Jozef Bôtoš.
Hudobníci majú o program na každý víkend postarané. Hrávajú na prehliadkach, obecných akciách, zahrajú „chodníky“ na svadbe i rôzne spoločenské akcie a oslavy. Ako doma sú na Morave. Ich hre tlieskali v Halenkove, Slavičíne, v Karvinej, vo Valdiciach, ale aj v mnohých slovenských mestách. I keď zo žartu vravia, že najďalej na východe boli so svojimi heligónkami v Martine. „V apríli sme nahrali cédečko, čo bol ďalší posun. Usporadúvame Frivaldskú heligónku. V tomto roku prišlo do Rajeckej Lesnej asi štyridsať partií a asi sto účinkujúcich. Miloš je zanietený heligonkár a už po tretíkrát usporiadal podujatie. Bolo tu vyše tisíc divákov. Ľudí to tu v tejto doline baví počúvať heligónku,“ rozpráva s nadšením Jozef Bôtoš.
Šestica muzikantov už myslí na nahrávanie ďalšieho cédečka. Chcú sa zlepšovať a usilujú sa, aby zneli ako „jeden chlap“. „Od kedy sme začali hrať, chlapi si nakúpili nové heligónky. Každý máme nové nástroje vyrobené v Prahe. Máme teraz nielen rovnaké ladenie, ale aj rovnakého výrobcu, aby nástroje zneli rovnako. Zdokonaľujeme sa,“ dodáva Jozef Bôtoš. A prečo je heligónka medzi ľuďmi taká obľúbená? Heligonkári spod Kľaku sa zhodujú, že jeden nástroj urobí toľko muziky ako celá hudba. Je počuť husle, basu, harmoniku i bubon.
