„K mačičkám som sa dostala náhodne, cez dcéru. Kúpili si totiž kocúrika, ale zistilo sa, že vnučka je naňho alergická, a tak ho dali ku mne. Neskôr, keď ho chceli predať, ja som im ho už nechcela vrátiť. Zvykla som si naňho, hoci som predtým žiadne zvieratko nemala. Zo začiatku ma ale poriadne cvičil. Dokonca som si kvôli nemu kúpila bicykel a chodila som s ním zo Žiliny do Lutíš na chalupu,“ hovorí Eva Mikulíková. Bohužiaľ, kocúrik si nedal pozor a zabil sa, keď vypadol z balkóna. Chovateľka však dlho bez mačky nezostala: „Kúpila som si krásnu mačku. Prvýkrát som s ňou išla na výstavu a prvýkrát sme postúpili medzi najlepšie zvieratká. Práve vtedy som tomu prepadla. Dostala som sa totiž medzi ľudí, ktorí sú úplne iní. Bolo tam 260 chovateľov, ktorí mačky bozkávali, objímali, keď postúpili, skákali od radosti, vzájomne si blahoželali. Sme jednoducho hotoví blázni. Vždy keď sa stretneme, rozprávame o tom, ako nám mačky cikajú, kakajú, čo papajú, akú majú srsť, či koho s kým treba krížiť.“ Stalo sa tak už pred ôsmimi rokmi. Celú túto dobu zasvätila Eva Mikulíková mačkám. Aj keď v byte žije sama, spoločnosť jej robia nádherné a verné zvieratká. „Vždy, keď prídem domov, ako prvé si idem umyť ruky, vyčistiť mačkám záchod, umyť im oči a potom sa s nimi rozprávam.“ V mačacej rodinke u Evy Mikulíkovej na Hlinách zažijú už čochvíľa radostnú udalosť. Nádherná mačka Opera totiž porodí mačiatka. „Prvýkrát, keď mi išla rodiť, od rána mravčala a ja som jej vôbec nerozumela. Musela som sa to jednoducho naučiť. Druhýkrát jej ale ráno o šiestej stačilo raz zamravčať a ja som hneď volala do práce, že neprídem. Zaujímavé však je, že som jej na rodenie kúpila špeciálnu búdu – pôrodnicu. Ona však zatiaľ vždy rodila v skrini. Tam sa jej najviac páči a predpokladám, že teraz to bude rovnaké. Neskôr som si už pred skriňu rozložila karimatku a dva dni som na nej spala. Potom som si musela liečiť boľavý chrbát,“ prezradila E. Mikulíková. Pri svojich miláčikoch zažila aj niekoľko úsmevných príhod. Asi najzaujímavejšia je o tom, ako sa z kocúrika stala mačka. „Keď sa narodí mačiatko, chovatelia sa mu dívajú pod chvost, aby zistili, či je to kocúrik alebo mačička. Rozoznať to však vedia len tí najskúsenejší. Aj som si raz nechala do papierov zapísať kocúrika, ale keď som išla na očkovanie, zistila som, že sa mu stratili guľky. Pýtala som sa veterinára, či to náhodou nie je mačka a on na to, že je to mačka ako vyšitá. Pre mňa to však bol obrovský problém. Mala som vybavené papiere na kocúrika a zrazu som mala mačku. Hneď som musela volať do Bratislavy a všetko dávať na pravú mieru. Je to totiž veľmi zložitá vec, ktorá sa chráni proti zneužitiu. Z kocúrika sa nakoniec stala veľmi prítulná mačička, ktorú som si nechala,“ prezradila skúsená chovateľka. Chovať takéto vzácne zvieratá však nie je jednoduchá vec, ako by sa mohlo zdať. „Keď si mačku donesiete domov, musíte mať všetko pripravené. Záchod, hrebene, púdre, krmivo. Mačky treba jednoducho rozmaznávať. Dôležitý je aj výber krmiva. Keď som mala kocúrika Adama, kupovala som mu čo najlacnejšie krmivo a bol zdravý a krásny. Teraz by som však už také krmivo nekúpila. Svojim mačkám kupujem také, za ktoré dám 300 korún za kilo. Mám kvalitné mačky, ktoré potrebujú kvalitné krmivo. Okrem toho však potrebujú každý deň aj surové mäso, ktoré musí byť absolútne čerstvé. Dvoj - trojdňové už totiž nezožerú. To potom dávame psovi od susedov,“ poodhalila Eva Mikulíková mlsné jazýčky svojich miláčikov. Život chovateľov nebýva vždy ľahký. Dokonca aj nad dovolenkou musia tuho premýšľať. Všetky svoje zvieratká totiž so sebou zobrať nemôžu. „Našťastie, my mačkári si vypomáhame. Minulý rok som bola v Bulharsku a o zvieratá sa mi staral manželský pár. Potom sa ku mne nasťahovala ich dcéra. Vždy, keď chcem ísť na dovolenku, musím si najskôr zabezpečiť človeka, ktorý sa mi bude o mačky starať, a až potom môžem premýšľať o dovolenke,“ uzavrela rozhovor Eva Mikulíková.