ČIČMANY. Ornamenty z čičmianskych dreveníc, ako ich poznáme dnes, majú kratšiu históriu, ako by sa mohlo zdať. Maľovanie vzniklo síce dávno, ale najskôr sa robilo ako súvislý ochranný náter trámov domov. Až neskôr pribudli jednoduché ornamenty, ktoré sa v minulom storočí vyvinuli do maľovania motívov inšpirovaných výšivkami.
V októbri 1921 zasiahol najvyššie položenú obec v okrese Žilina požiar. Popolom ľahlo takmer päťdesiat domov a hospodárskych budov v dolnej časti podhorskej obce. V pôvodnom stave zostalo len niekoľko dreveníc blízko kostola. Čičmany, ako sa zachovali dodnes, sú výsledkom stavebnej činnosti medzi rokmi 1921 až 1928. Krásne geometrické vzory a ornamenty, ktoré preslávili malú obec pri prameni Rajčianky, mali v tom čase už prevažne estetickú funkciu. Ktorá gazdinka by nechcela mať najkrajší dom?
Maľovanie domov však nevzniklo zo dňa na deň. Na počiatku tradície bola tuhá zima, ktorá poznačila každodenný život obyvateľov. 120 dní so snehovou pokrývkou a v priemere 1000 milimetrov zrážok za rok prinútilo tamojších ľudí konať. Svoje drevené obydlia museli chrániť, aby ich počasie nezničilo. „Maľby na domoch robili ženy. Pôvodne to malo ochrannú funkciu. Domy ochraňovali pred poveternostnými vplyvmi a škodcami. Pôvodne sa natierali do žlta sfarbenou hlinkou, neskôr sa prešlo na biele vápno. Maľovali sa po celých trámoch. Neskôr sa prešlo na ornamenty. Reálne ochraňovali trámy. Prišli na to, že keď sa natrú hlinkou alebo vápnom, ochránia pred zlým počasím,“ vysvetlila etnologička Považského múzea v Žiline Adriana Bárdyová.
Na začiatku tradície maľovania sa natierali najmä spodné časti a rohy domov. Ochraňovali a najmä konzervovali drevo. Časom k ochrannej maľbe pribudli jednoduché tvary ako krížiky, vlnovky, či šikmé čiary, zdobili sa často okolo okien a dverí. Dnes vyhľadávaná zložitejšia ornamentálna výzdoba sa uchytila až po ničivom požiari v roku 1921. Inšpirovaná je čičmianskou výšivkou.
Čičmany boli v minulosti podľa etnografky Adriany Bárdyovej uzavretou dedinou. To zásadne ovplyvnilo život v obci. „Je ďaleko od každého mesta. Bola tu veľká chudoba, preto muži boli nútení odchádzať za prácou, najmä do Kanady. Zostávali len ženy. Boli tu tri veľké požiare a pri hasení nemal kto pomáhať.“
Dodala, že obyvatelia sa živili chovom oviec, vyrábali si bryndzu a syr, a venovali sa poľnohospodárstvu. „Oblečenie si vyrobili z ľanu, ktorý pestovali, z oviec mali vlnu. Vznikla tu papučiarska dielňa, aby mali aj na nohy čo obuť, štrikovali ponožky nazývane kopytcia. Ženy nosili vlnený červený pás, ktorým sa chránili proti zime. Uštrikovali si ho a omotali okolo pása,“ upozorňuje Adriana Bárdyová na jedinečný prvok v oblečení čičmianskych žien, ktorý si vynútila tamojšia zima.
Od roku 1977 je architektúra v obci s asi 140 obyvateľmi chránená a vyhlásená za rezerváciu ľudovej architektúry. Zo 115 zrubových domov je 36 evidovaných ako národná kultúrna pamiatka.
