ŽILINA. Dobrodruh Karol Voltemár si splnil sen. 1 231 dní šliapal v každom počasí do pedálov svojho bicykla a spoznával život mnohých kultúr. V nohách má po troch rokoch 67-tisíc kilometrov, zničil 16 kolies, dva bicykle a 17 reťazí. Prespával kde sa dalo. U pohostinných ľudí i pod holým nebom v spacáku a v stane. Po krátkej aklimatizácii jeho kroky viedli do Žiliny. Tu sa dostal do starostlivosti expertov, ktorí v testoch skúmali, ako sa trojročná púť podpísala na zdravotnom stave cestovateľa. „Po príchode je potrebné ísť na lekárske a fyzické testy, nech viem, ako sú na tom cievy, telo, fyzička, lebo ešte nie som úplne zdravý,“ ozrejmil cieľ cesty do Žiliny dobrodružný Bratislavčan.
„Testy sa skôr týkali fyzickej kondície, ktorá je nad priemerom, ale v zásadne mám problém dosiahnuť nejaké výkonnostné maximum, takže ma čaká oddych a postupný prechod na tréningový režim, nech sa dám dokopy. Čaká ma úprava stravy, ktorá počas ciest bol taká, akú som mal viac menej možnosť jesť a nedala sa vždy na sto percent ovplyvniť,“ povedal o svojich zdravotnom stave profesionálny marketér. Doplnil, že hoci sa už dlhšie aklimatizuje na starom kontinente, choroba sa mu nevyhla. „Telo nebolo zvyknuté na európske prostredie a teploty, teda som od Holandska mierne chorý a teda slabší ako zvyčajne.“

32-ročný cyklista priznáva, že sa snaží po návrate zvyknúť na nový životný rytmus a v týchto dňoch má na všetko málo času. „Pripravujem prezentáciu, riešim zdravotné testy, prácu a potom si idem oddýchnuť do Thajska. Všetko závisí aj od úspechu prezentácie, ktorej príprava je v rámci výberu fotiek, úprav a ďalšej prípravy v stovkách hodín.“
Karolovi zostalo po ceste v hlave množstvo zážitkov, plný denník spomienok a karty s množstvom fotografií. Pripúšťa, že počas cesty sa príjemné skúsenosti striedali so zážitkami, ktoré by z pamäte najradšej vymazal. „Zážitkov je veľa, ale tak napríklad bol super výstup na základný tábor pod Anapurnou alebo bicyklovanie naprieč Austráliou uprostred ničoho. Z rovnováhy ma dostala nehoda v Iráne, ale nakoniec som sa nevzdal.“
Z cesty si Karol Voltemár odnáša aj poznanie o jednotlivých krajinách a jej obyvateľoch. „V krajinách, kde sloboda chýba, boli aj ľudia menej šťastní, mnohé veci tam boli nefunkčné a aj miera kriminality bola vyššia. Najšťastnejší mi prišli ľudia, ktorí mali možnosť sa realizovať, mali pôdu pod nohami, živili sa tým, čo ich baví, žili v mieri a v kraji, kde sa nekradlo. Skutočne boli najlepší ľudia na vidieku, v horách alebo v prírode. Najsrdečnejší ľudia pre mňa boli v Austrálii, v Turecku, v Kanade, v Chile, v Maroku a na Novom Zélande.“

A čo Slovensko po trojročnom putovaní? Aká sa mu zdá rodná krajina po spoznaní takmer šesťdesiatich iných štátov naprieč celým svetom? „Neočakával som nejaký zásadný posun vpred a to sa aj potvrdilo. Napríklad služby, cesty, správanie ľudí sú ako zvyčajne, teda nič moc v porovnaní s pokrokovým svetom. Potvrdzujú to napríklad aj vlaky, kde mám za deň hneď dve-tri príhody, ktoré reflektujú túto situáciu. Na život je mi dobre tam, kde sa dá podnikať. Na Slovensku sa podniká a pracuje čoraz horšie, keďže patríme medzi krajiny s najvyššími daňovými zaťaženiami,“ vyjadruje svoje pocity Karol Voltemár po návrate na Slovensko.