BUDATÍN. Sprievod po nových výstavných miestnostiach v stredovekom hrade nám robí hádam najpovolanejšia osoba. Historik Považského múzea v Žiline Michal Jurecký dokonale pozná zbierkový fond múzea. Stál pri zrode i inštalácii expozície. Hneď prvý predmet, ktorý návštevníkovi padne do oka, narobil autorom expozície poriadne starosti. Mestská pokladnica z 15. až 16. storočia je najťažším zbierkovým predmetom aký má Považské múzeum vo svojich depozitoch. „Je to ťažká veľká truhlica, s ktorou malo čo robiť niekoľko chlapov, aby ju umiestnili do tejto miestnosti. Pôvodne mala byť až v ďalšej, ale nezmestila sa cez otvor,“ priznal peripetie so skvostnou truhlicou Michal Jurecký. Slúžila ako trezor a preto jej hmotnosť je pochopiteľná. „Do týchto pokladníc sa dávali nielen peniaze, ale aj všetky dôležité písomnosti a dokumenty ako privilégiá, listiny a knihy, ktoré sa viazali k histórii mesta. Dokonca slúžila aj ako banka, do ktorej si mešťania ukladali svoje peniaze,“ dodal.
To už nás vedie práve do miestnosti, v ktorej mala byť nadrozmerná truhlica pôvodne umiestnená. Je venovaná najstarším dejinám Žiliny. „Máme tu vystavených všetkých päť katovských mečov. Pochádzajú z 15. až 16. storočia a sú vyrobené na zákazku pre mesto Žilina. Keď som ich držal v ruke, uvedomoval som si, že tento predmet stínal hlavy a je v nich zvláštna energia,“ zveril sa zo svojich pocitov historik.
Návštevníci tu môžu nahliadnuť do faksimile Žilinskej mestskej knihy z 14. až 15. storočia. Ide o vernú kópiu preslávenej publikácie. Je to vôbec prvá pamiatka slovenského jazyka. A to aj napriek tomu, že sa jej jazyk nápadne podobá češtine. Michal Jurecký upozorňuje aj na gotickú richtársku misu z 13. storočia i zaujímavú erbovú listinu. „Udelili ju Baltazárovi Bošeľovi, ktorý bol jedným z najvýznamnejších mešťanov v Žiline. Je to dôkaz, že aj meštianske obyvateľstvo získavalo šľachtický titul a výhody s tým spojené,“ vysvetľuje autor výstavy. „Je tu aj slávnostný odev poslanca do Uhorského snemu za mesto Žilina z prelomu 19. a 20. storočia. Je to pekný kúsok, ale je na ňom vidno, že poslanec v tom čase bol o dosť menší a útlejší ako dnešní ľudia.“
Asi najmenšiu miestnosť venovali autori žilinským remeslám. Medzi nimi má najvýznamnejšie miesto súkenníctvo. „Súkenníci mali právo pečatiť svoje výrobky a vyvážať ich aj za hranice kráľovstva. Ich výrobky boli považované za veľmi kvalitné a žiadane. Na rozdiel od klobučníkov. Hovorilo sa, že žilinské klobúky radšej netreba kupovať,“ žartuje Michal Jurecký.
Samostatnú expozičnú miestnosť majú dejiny Žiliny v 20. storočí. Na začiatku minulého storočia zažívalo mesto podľa historika renesanciu. V 19. storočí pritom stagnovalo a na úroveň Žiliny sa dotiahli aj mestá ako Kysucké Nové Mesto a Rajec. Všetko sa zmenilo príchodom Košicko-bohumínskej železnice. Po vzniku Československa v roku 1918 sa Žilina síce na veľmi krátku dobu – necelé dva mesiace – stala prakticky hlavným mestom Slovenska. „Do Žiliny prišla slovenská vláda na čele s Vavrom Šrobárom. Minister zdravotníctva v tom čase bol Ivan Hálek, ktorý bol pre žilinský priestor zaujímavý aj tým, že založil kliniku a venoval sa zneškodňovaniu civilizačných chorôb. Máme tu aj insígnie Žiliny. Je tu richtárska palica, zvonec a spony na richtársky plášť. Ešte dokonca v 20. storočí slúžili. Máme to zachytené na starých filmoch zo štyridsiatych rokov. Natáčal ich amatérsky filmár Július Tatár, ktorý mal kobercový obchod v Žiline. Natočil aj to, ako sa vtedajší richtár Vojtech Tvrdý ujal s týmito insígniami vedenia mestského zastupiteľstva v roku 1942,“ prezrádza historik a hneď pridáva ďalšiu zaujímavosť z čias, keď sa Žilina menila na priemyselné mesto. „Žilinský priestor je známy tým, že je tu obľúbená borovička a už v prvej polovici 20. storočia tento nápoj nazývali medicinálna borovička. Máme tam autentické fľaše a vieme, že pomáhala a bola zdraviu prospešná.“
Potom prechádzame cez priestory, kde Považské múzeum ukázalo dobový nábytok zo svojich fondov od 18. storočia, cez barokový a rokokový nábytok z 19. storočia, klasicistický a empírový v 20. storočí až napokon historizujúci nábytok. „Takto nejako mohol vyzerať interiér pôvodného zámku na prelome 19. a 20. storočia. Bohužiaľ sa nám veľa vecí nezachovalo, pretože v roku 1945 hneď po prechode frontu miestni obyvatelia vyrabovali interiér do poslednej stoličky. Známy je prípad ženy, ktorá niesla cez rieku Kysucu komodu a neprežila to ani žena ani komoda. Časť zariadenia sa vrátila späť vďaka tomu, že múzeum nakupovalo zbierky. Aj nedávno sa nám ozval jeden pán, že má skriňu z hradu. Už ju máme v depozitári,“ vysvetľuje Michal Jurecký a vedie nás do hádam najzaujímavejšej záverečnej časti vynovenej expozície. „Tu očarí jedáleň grófa Gejzu Čákiho. Bola postavená v roku 1921 počas poslednej prestavby. Podľa posledného stola, ktorý sa zachoval, bol vytvorený príborník. Drevený obklad skrýva okrem tajných dverí aj dve skrine. Je veľmi citlivo remeselne zreštaurovaný,“ uzatvára historik Považského múzea Michal Jurecký.
