V Národnej hokejovej lige (NHL) odohral viac ako tri stovky zápasov. Obliekol si národný dres Slovenska i rodnej Žiliny. Pred pár rokmi zavesil korčule na klinec a venuje sa rodine a podnikaniu. Hokejista Ronald Petrovický, rodák zo Žiliny, zavítal počas letných prázdnin aj domov na Slovensko. Navštívil i rodné mesto, stretol sa s priateľmi, s rodinou a po krátkom oddychu odcestoval naspäť do Kanady, kde žije s manželkou a troma deťmi. Ronaldovu prítomnosť sme využili na exkluzívny rozhovor pre týždenník MY Žilinské noviny.
Ronald, vitajte doma v Žiline. Čo vás viedlo zavítať do rodného mesta?
– Prišli sme sem celá rodina – ja, manželka a tri deti. Boli sme päť týždňov mimo Kanady, z toho na Slovensku tri týždne, následne sme išli na dva do Talianska a potom ešte chvíľu znovu na Slovensku.
Prezraďte, kde momentálne žijete a čo robíte po skončení hokejovej kariéry?
– Žijem v Britskej Kolumbii v Kanade. Je to asi 7-8 hodín autom severne od Vancouveru. Kúpili sme tam dom a už som tam 6-7 rokov odvtedy, čo som skončil s hokejom. Venujem sa podnikaniu. Renovujem kuchyne, kúpeľne a byty. Som sám a vyberám si tak aj zákazky. Bolo toho v poslednej dobe dosť a som časovo dosť zaneprázdnený, nakoľko som aj sebe staval dva roky dom.
V Kanade ste zjavne naplno usadený. Neplánujete návrat na Slovensko?
– Zatiaľ asi nie. Manželka je odtiaľ. Už sme tam zabývaní, vyzerá to tak, že tam aj ostaneme. Páči sa tam nám i deťom. Kanada je skutočne pekná krajina.
Ale Slovensko vám určite chýba...
– Ale áno. Keď tu raz za čas prídem, veľmi sa tu teším. Hlavne na kamarátov, ktorých tu mám a samozrejme na jedlo. Chýba mi to pravé slovenské. Keď sem prídem, tak prvé dva týždne iba jem. Idem každý deň do obchodu a vyberám si. Chodíme tu aj do reštaurácií a slovenské jedlo si naplno vychutnávam. V Kanade také nemám.
Profesionálnu kariéru ste ukončili v roku 2010. Zahráte si hokej aspoň rekreačne?
– Hokejku som zavesil už úplne na klinec. Môj syn začal hrávať viac organizovaný hokej. Jeho som trénoval posledné roky. No teraz skončil a presedlal na basketbal. Ale hokej začala hrať moja desaťročná dcéra pred rokom. Trénujem len deti, ale hokej inak nehrávam, a to ani rekreačne s kamarátmi.
V NHL ste čo-to odohrali. Stretávate sa so svojimi bývalými spoluhráčmi?
– Väčšinou sa stretneme len na nejakých akciách. Tam sa trošku porozprávame, ale žeby som udržiaval kontakt s niektorými z bývalých spoluhráčov, tak to nie.
A čo zápasy NHL? Žijete v kolíske hokeja. Skočíte si občas pozrieť zápas najprestížnejšej hokejovej ligy?
– Bol som asi dva-tri roky dozadu s rodinou na dovolenke na Floride a videl som Zdena Cháru a Tomáša Kopeckého, keď ešte hrával v NHL. Naživo sme si pozreli stretnutie Floridy Panthers s Bostonom Bruins. Odvtedy som na žiadnom inom zápase, či už v Kanade alebo USA, nebol.
Slovákov je v NHL z roka na rok menej. Čomu to pripisujete?
– Naša generácia hokej milovala a rodičia nemuseli za nás nič platiť. Hrali sme ho preto, lebo sme ho mali radi. Nikto na nás netlačil, na zimáku sme boli sami a veľmi sa nám to páčilo. Teraz je mládež trošku iná. Tlak je aj rodičov a navyše hokej je finančne náročný. Existujú chlapci, ktorí by hokej aj radi hrali, ale rodičia nemajú na to, aby dieťa finančne podporovali. Takže najväčším problémom je základňa, ktorá nie je taká, ako kedysi. Teraz sú deti viac-menej tlačené do hokeja.
Pár zápasov ste odohrali aj za rodnú Žilinu. Sledujete výkony svojho bývalého klubu?
– Jasné, že sledujem. Môj brat Róbert ešte v minulom roku hrával v slovenskej extralige a teraz začína trénovať. Pozriem si na internete výsledky. Žilina je predsa moje rodné mesto a niečo som tam aj odohral. Pri rannej káve pozerám webové stránky a sledujem, čo je nové. Aj v žilinskom hokeji.
Spomínate brata, ktorý má namierené k trénerstvu. Vás to týmto smerom neláka?
– Zatiaľ ešte nie. Keď som sa venoval deťom, páčilo sa mi to. Bolo to zaujímavé. Neviem však, či sa budem dakedy uberať týmto smerom. No ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Musel by som však zasa veľa cestovať. A ja som sa toľko nacestoval, že hlavne kvôli tomuto ma to neláka. Ale trénovanie sa mi páči. Keď som syna trénoval, tak nám to celkom išlo.
Hovorili sme o NHL, bývalých kluboch či podmienkach na Slovensku. Určite ste sledovali aj dianie v Slovenskom zväze ľadového hokeja. Máme nového prezidenta, myslíte si, že môže pomôcť slovenskému hokeju vrátiť sa na špicu?
– Zmena bola určite potrebná. Dúfam, že to pomôže slovenskému hokeju. Ako sme aj spomínali, Slovákov v NHL ubúda a ani výsledky národného tímu nie sú také, ako kedysi. Uvedomujem si, že hokej ide dole vodou. Verím, že funkcionári nasmerujú náš hokej znova na správnu cestu a začne sa vychovávať mládež. Nepôjde to však zo dňa na deň. Bude to trvať možno päť, možno desať alebo pätnásť rokov, kým sa náš hokej znovu dostane do svetovej špičky, kam donedávna patril.
Otázka na záver. Čo by ste odkázali čitateľom MY Žilinských novín?
– Žilina je skutočne krásne mesto. Všetkým čitateľom MY Žilinských novín prajem všetko len to najlepšie, nech sú zdraví a šťastní.
