Dievčatá zo Ženského behu Žilina predviedli heroický výkon

Kde je vôľa, tam je cesta. Povedala si partia žien z klubu Ženský beh Žilina a po roku sa opäť vydala zdolávať náročnú trať pretekov Od Tatier k Dunaju. Po minuloročnej skúsenosti si na plecia naložili ešte viac. Kým vlani sa na štart postavilo dvanásť Žilinčaniek, tento rok ich bolo len šesť. A keďže má štafetový beh dĺžku 345 kilometrov, každá z nich musela za 36 hodín zabehnúť približne 60.

„Bolo to oveľa náročnejšie ako vlani. Nápad absolvovať beh v kategórii ultra sa zrodil ešte v decembri. No mali sme trošku problém postaviť tím. Keď sa nám to aj podarilo, v apríli nám vypadli dve členky. Museli sme rýchlo nájsť náhradu,“ opísala zrod myšlienky Lenka Kyselicová, kapitánka tímu. Avšak tu problémy neskončili: „Ešte v stredu pred pretekmi, ktoré sa začínali v sobotu, nám vypadla ďalšia členka. Mala zdravotné problémy. Našťastie, mali sme náhradníčku, ktorá ochotne išla,“ pokračovala ďalej vedúca zoskupenia, ktoré si dalo názov Šestikrásky Eleven.

Najhoršie bolo nadránom

Výkon dievčat je skutočne obdivuhodný, Žilinčanky mali ako jediné z celého Slovenska čisto ženský tím.
„Ostatné tímy boli mužské alebo pomiešané. No tie pomiešané väčšinou tvorili sami chlapi, ktorí si medzi seba zobrali len jednu ženu,“ ozrejmila Katarína Kaššová, účastníčka behu.

Beh Od Tatier k Dunaju im dal teda riadne zabrať. Potvrdzujú to aj slová samotných bežkýň.
„Najhoršie to bolo nadránom. Išiel s nami aj jeden cyklista, člen nášho organizačného tímu, aby nás povzbudil. Museli sme riadne makať a prehovárať samé seba, aby sme trasu zvládli v časovom limite. Niekedy hlava veľmi chcela, ale telo už nevládalo. Bolo potrebné absolvovať trasu za 36 hodín. Nám sa to podarilo za 35,“ pochválila svoj tím kapitánka a dodala: „Bolo to veľmi náročné, na transport nám slúžili dve autá. Bežali sme každých päť a pol hodiny, čiže času na regeneráciu bolo veľmi málo. Ale zvládli sme to.“

Počasie prialo

Veľkým otáznikom pred štartom bolo počasie. Vlani sa účastníci vytrápili počas horúcich dní, tento rok bolo tomu inak. „Počasie bolo super, ale podmienky boli ťažšie. Pomáhali nám aj ľudia, ktorí v jednotlivých dedinkách stáli popri ceste a vytrvalo nás povzbudzovali. Dokonca aj v nočných hodinách. Bolo to veľmi príjemné,“ opísala atmosféru na trati Katka Kaššová.

Je jasné, že po takejto náročnej trase opadol účastníčkam behu veľký kameň zo srdca. „Po dobehnutí do cieľa mi ani neprišlo, že sme to zvládli,“ priznala s úsmevom Lenka Kyselicová, ktorú doplnila jej kolegyňa z tímu Katka: „Boli sme pyšné, blahoželali nám aj organizátori, nakoľko sme boli jediné samé ženy, čo tento beh zvládli.“

Poctivý tréning

Takýto veľký výkon by sa nezaobišiel bez tréningov. Členky Ženského behu Žilina zobrali súťaž poctivo a usilovne sa na non-stop beh Od Tatier k Dunaju pripravovali.

„Naša príprava trvala zhruba od decembra. Trénovali sme tri až štyrikrát do týždňa. Keď sa už blížil samotný beh, tak to bolo aj šesťkrát,“ prezradila Lenka. Katka Kaššová zasa doplnila, že dievčatá často behali aj v skorých ranných alebo neskorších večerných hodinách.

„Niektoré naše členky chodili behať aj ráno o pol piatej, iné zasa o deviatej večer. Príprava bola adekvátna, nemôžeme povedať, že by sme ju nejako podcenili.“
Žilinské účastníčky behu Od Tatier k Dunaju chcú každý rok absolvovať niečo nové. Tento rok zvolili kategóriu ultra.

„Chceli sme niečo nové ako vlani. Teraz sú baby šťastné, hoci mnohé ani neverili, že takúto trasu zvládneme. Budúci rok skúsime zasa čosi iné. Ešte uvidíme, čo to bude,“ dodala kapitánka.

A čo by odkázala všetkým ženám, ktoré by rady behali podobné súťaže, ale váhajú? „Netreba sa báť. Aj keď si amatérka a máš rodinu. Aj my sme mali obavy, ale hodili sme ich za hlavu. Netreba sa zľaknúť a ani sa nechať odradiť rečami druhých.“