Niekto ich sleduje pravidelne, niekto menej, niekto možno vôbec. No diskutuje sa o nej takmer všade. Po sérií niekoľkých kastingov sa nakoniec vyselektovala finálová dvanástka ľudí, ktorí mali ísť bývať k manželom Mojsejovcom do ich luxusnej rezidencie na Pereši. Teda vlastne do garáže, ale to v tomto prípade nie je až tak podstatné. Aspoň pre mňa nie, lebo ja som tú „povestnú“ garáž bral ako celkom „do pohody haluz“. Samozrejme, veci sme mali všetci nabalené na tri mesiace, ale je úplne jasné, že celé tri mesiace tam zostane len jeden – víťaz. A čo tí ostatní? Na začiatku nás bolo dvanásť, no každý týždeň, v stredu, v priamom prenose, jeden z finalistov vypadne, krajšie povedané, je poslaný domov. A prvý, kto opustil zlatú klietku na Pereši, som bol ja – Mário Petrík zo Žiliny, medzi kamarátmi známy ako Mayo, u divákov ako Ír.
Po troške sklamania a dodnes nepochopiteľnom vyhodení od Guru, sa vám budem na stránkach ŽILINSKÝCH NOVÍN prihovárať každý týždeň. Vyjadrím sa k osobe, ktorá vypadne vždy v stredu v živom vysielaní tejto reality show. No a po mne, čiže naposledy vyhodená bola práve súťažiaca, známa pod menom Mejkpísová (pre mňa Dancul). No a ja vám teraz ponúknem pár mojich postrehov o tejto osôbke.
Nebudem tu teraz rozoberať to, čím bola v súkromnom živote a čo robila. O tom sa už narozprávalo dosť a každý mal možnosť urobiť si na danú vec vlastný názor. Neodsudzujem ju za to, sama sa rozhodla...
Osobne ju poznám ako skvelú osobnosť. Je vtipná, je s ňou sranda, veľmi obetavé žieňa. Je úprimná a otvorená, má vlastné názory. A to si na nej cením. Bohužiaľ, v dnešnej dobe sa za otvorenosť a priamosť platí. Hovorím z vlastnej skúsenosti... Ako žolík bola nesmierne obetavá. Chodila na nákupy, a to riadne nákupy, prala nám, žehlila, starala sa o nás naozaj skvele. No nemusela. Ale urobila to. Ja sám neviem, či by som to na jej mieste zvládol tak perfektne. Preto sa ma veľmi dotklo, keď sa niekomu zdalo, že nerobí skoro nič...
A potom prišla streda – „live“ vysielanie a rozhodnutie o tom, kto po mne opustí dom. Poviem vám, fakt sila. Bol som z toho sklamaný. A ešte aj stále som. Jednému dodnes nerozumiem. Je to hra. A hra je hra. Každý týždeň musí jeden z domu odísť. No podľa mňa, by sa s ním v stredu mali všetci na úrovni rozlúčiť. Malo by sa odpustiť všetko zlé, čo bolo, ak dačo bolo; zabudnúť na spory, prípadne ich vyriešiť a rozísť sa v dobrom. Ale prečo mám pocit, že sa táto rozlúčka čoraz častejšie mení na vojnu proti odstupujúcemu? Prečo? Nerozumiem tomu. Štve ma to. Neviem, asi mám tento pocit iba ja. Asi diváci chcú vidieť hádky. Nie všetci, ale predsa...
Niektorí tvrdili, že jej chcú pomôcť. Neviem, ako to mysleli, možno jej chceli naozaj pomôcť, ale tým, že sa k nej v ten večer správali, ako sa správali, ale jej rozhodne nepomohli. Vnútiť svoju predstavu a pomôcť je rozdiel. A veľký. To že si poplakala v dome, je predsa normálne. Aj poplakať si niekedy treba. Je to rozhodne lepšie, ako to dusiť v sebe a tváriť sa, že sa nič nedeje. Nečudujem sa, že plakala. Jednoducho to na ňu celé doľahlo. Nemyslím si, že to bolo o tom, ja plačem, ľutujte ma. Prosto dala najavo svoje pocity... Možno mala niekedy v minulosti zdravotné problémy a užívala rôzne terapie. No čo je na tom, že brala antidepresíva. Berie ich aj Versače! Paradoxne ten, ktorý jej vyčítal psychickú labilnosť. Jemu však nikto nič nevytkol...
Z poslednej „live-ky“ mám zlý pocit. Asi si pôjdem dať nejaké antidepresíva... Normálne som mal chuť zastať sa Mejkpísovej. Bola tam úplne sama. Viem čo je to za pocit, chcel som vybuchnúť. Nebyť tety Agi, ktorá sedela vedľa mňa a videla to na mne a párkrát ma jemne ťukla do kolena, aby som sa upokojil, tak neviem... Som zvedavý, kto odíde nabudúce a čo sa zase začne vyťahovať na vypadávajúcu osobu. Každopádne ma Mejkpísová presvedčila ako osobnosť a verím jej. Áno, má svoje problémy a chyby, aj ja ich mám. Kto ich nemá? Každý ich má. Ale to, že má človek problémy a svoje chyby, ešte neznamená, že je automaticky zlý a odsúdeniahodný.
Na záver len toľko, že Mejkpísová potrebuje pomoc. Je v situácii, za ktorú si z veľkej časti môže sama. Niekto si môže povedať: sama si sa tam dostala, sama sa z toho dostaň. Ale ja verím a viem, že na svete resp. na Slovensku sú ešte stále ľudia, ktorí chcú a sú ochotní pomôcť a majú veľké a dobré srdce. Chcem vás povzbudiť, že ak niekto z vás by chcel Mejkpísovej úprimne podať pomocnú ruku a nie vnucovať jej vlastné predstavy a vie ako by jej mohol pomôcť v akomkoľvek smere, nech
tak urobí. Bude určite len rada. A ja tiež...
Ďakujem, že ste tento článok vydržali dočítať až do konca. Sľubujem, nabudúce už budem stručnejší. Nechcem nikoho moralizovať, ani poúčať, ani v nikom vyvolávať výčitky či ľútosť. Každý ma život vo svojich vlastných rukách a nech robí to, čo uzná sám za vhodné a najlepšie, ale tak, aby bol šťastný on i tí okolo neho. A ešte moje motto: „Nech sa robí, čo sa robí, vždy ostaň sám sebou!“
Autor: Mayo Petrík - Ír
