Článok pokračuje pod video reklamou
STREČNO. Lekvár priamo pred návštevníkmi Lekvárových hodov na ohni v kotle varili a núkali strečnianske ženy. Dnes lahôdka bola v minulosti najmä v chudobných podhorských krajoch takmer každodennou potravinou. Otília Kadašiová zo združenia Oživené remeslá spod Strečna dodnes lekvár varí a tvrdí, že v minulosti sa „čierne maslo“ pripravovalo v každom dome a ženy museli jeho prípravu ovládať tak dokonale ako pečenie chleba. I keď varenie lekváru nebola žiadna kuchárska veda. Stačili dobre dozreté kvalitné sladké slivky a lekvár sa nemohol pokaziť. Do lekváru sa totiž nepridávalo nič, ani cukor. Len slivky, ktoré bolo treba rozvariť a poctivo i celý deň miešať. „Staré mamky nemali cukor. Ak ho nutne potrebovali kúpili ho v obchode spolu s petrolejom a soľou. To boli tri veci, čo museli kúpiť. Dávali do lekváru cukor, len keď bol kyslý. No kyslý bol dobrý na hlísty. Keď mali deti hlísty, dali mu kyslého lekváru a bolo po hlístach. Sladký lekvár bol dobrý na buchty,“ vyťahuje z pamäte už málo známe využitie lekváru Otília Kadašiová.
Varenie lekváru bolo v minulosti spoločenskou udalosťou, gazdiné si chodili ovocný extrakt ochutnávať a pri varení sa nekládli prekážky ani kedysi kontrolovanej roztopašnosti. Otília Kadašiová tvrdí, že ich hodový lekvár začali variť pred kultúrnym domom ešte skoro ráno, aby večer už z hotového mohli núkať hostí. Ale keď sa v minulosti začal variť neskôr a celá procedúra sa pretiahla do nočných hodín, pre mládencov a dievčatá to bola nie každodenná príležitosť na zblíženie. „S lekvárom sa pomazali po tvári a frajerky ich oblizovali. Varenie lekváru bola jednou z mála udalostí, keď sa mládenci mohli k dievkam priblížiť a pošpásovať,“ prezradila pani Otília. A sama v duchu lekvárovej uvoľnej atmosféry mazala návštevníkov hodov po tvári. A aj pred pódiom sa nezriedka ochutnávanie strečnianskeho lekváru skončilo bozkávaním s lekvárovými ústami.
To, čo miestne ženičky zo sliviek navarili, mohli návštevníci pri počúvaní účinkujúcich z okolia ochutnať len tak namazané na chlebe, alebo v koláči. Nezvýšilo sa nič. Na rozdiel od minulosti, keď sa lekvár varil do zásob. „Dali ho do vedier, pretože nemali poháre, nič sa nesterilizovalo. Lekvár chytil na vrchu kôru. Bol vzácny, lebo to bolo jediné sladké, čo doma mali. Najviacej sa to mazalo na chlieb, ale aj do koláčov, alebo šišiek,“ upozorňuje Otília Kadašiová.
Starosta Strečna Dušan Štadáni je vďačný pani Otílii a ľuďom z jej okolia, že pred šiestimi rokmi priniesli pod hrad Strečno novú tradíciu. „Všade na okolí oslavujú úrodu, robia dožinky. Oni prišli s myšlienkou usporiadať lekvárové hody. Na sklonku leta sa veľa ľudí zúčastňuje v Strečne na oslavách SNP. Prichádzajú hostia z ambasád, tak sme aj im chceli ukázať slovenskú tradíciu. Slivky práve dozrievajú. Na prvom ročníku sme robili lekvár z vlastných zdrojov, aj ja som niečo doniesol zo záhrady, popri ceste na pamätník rastú slivky. Každý rok zisťujeme, že stále viac a viac návštevníkov chodí na slivkové hody. Už slivky nestačia, už ich musíme kupovať,“ hovorí starosta Strečna.
