Bývalý futbalista Radoslav Kráľ je rodákom zo Žiliny, no verejnosť si ho pamätá najmä z pôsobenia v Košiciach. S košickými „tigrami“ si pred takmer dvadsiatimi rokmi zahral dokonca skupinovú fázu Ligy majstrov. Dnes sa venuje trénerstvu v Nemecku a verí, že raz sa dostane aj do veľkého futbalu. Kráľ v rozhovore pre náš magazín hovorí o minulosti, trénerských cieľoch, ale i o živote v Nemecku.
Futbaloví fanúšikovia na Slovensku si vás pamätajú predovšetkým zo zelených trávnikov. Následne ste sa trošku vytratili. Prezraďte, čo momentálne robíte?
– Po skončení profesionálnej kariéry na Slovensku som hľadal možnosti, čo budem ďalej robiť. Bolo jasné, že chcem ostať pri futbale a urobiť si trénerské licencie. Podmienkou bolo vedieť anglický a nemecký jazyk. Oslovil ma kamarát z Nemecka, kde som hrával a pomohol mi nájsť si klub. Odohral som tam štyri sezóny a popritom som si robil trénerské licencie. Ponuku som prijal a v sezóne 2015/2016 sme s klubom Calcio Leinfelden-Echterdingen postúpili do Verbansligy. Je to piata liga a hráčskou kvalitu a zázemím (umelá tráva, hlavné ihrisko s osvetlením, hala) sa približuje k slovenskej druhej lige. Na konci sezóny som sa nedohodol s mojim kolegom na určitých veciach, a tak som z klubu odišiel. Prišla ďalšia ponuka na sezónu 2016/2017 z mužstva, kde trénujú samí Chorváti. Ide o tím Croatija Stuttgart. Paradoxom je, že na prvom tréningu som robil prípravu v nemeckom jazyku. Po pár minútach ma prerušil prezident klubu, že nie všetci hráči rozumejú nemecky. Tak som do toho zapojil „náš“ slovanský jazyk. (smiech).
Ako sa vám páči v Nemecku a aké je tam futbalové zázemie?
– Nemecko má vo futbalovom svete jednu z najlepších infraštruktúr. Na Slovensku sa radujeme, keď postavíme štadión pre tritisíc divákov na prvú ligu, ale tu je to automaticky pre tretiu alebo štvrtú ligu. Pevne verím, že sa to zlepší aj na Slovensku. Samozrejme, Nemci sú majstrami sveta.
Plánujete sa vrátiť na Slovensko, alebo zatiaľ nad tým neuvažujete?
– O Slovensku som ešte neuvažoval, ale keby prišla zaujímavá a dlhodobá ponuka, uvažoval by som o tejto ponuke. V najbližšom roku by som sa chcel prihlásiť na najvyššiu trénerskú licenciu do Bratislavy a presťahovať sa bližšie, konkrétne do Viedne.
Pôsobíte v trénerskej brandži, kam by ste to chceli v tomto smere dotiahnuť?
– V trénerstve by som chcel dokončiť školu, dostať sa do prvej ligy a byť aspoň taký úspešný, ako v profesionálnej futbalovej kariére.
Máte aj nejaký trénerský vzor?
– Trénerský vzor nemám, lebo každý má svoju filozofiu, ale veľa čítam športové autobiografie. Práve teraz som si kúpil biografiu Sir Alex Ferguson.
Skúsme sa vrátiť pár rokov dozadu. Vy ste prežili asi najkrajšiu časť hráčskej kariéry v Košiciach, kde ste zažili aj slávne časy. Ako si na toto obdobie spomínate teraz?
– V Košiciach som strávil krásnych osem rokov. Ale ku koncu, keď klub prevzal Talian Boriero, nastali problémy. Ten najväčší bol, že sme museli opustiť Všešportový areál (VŠA) a presťahovať sa na najhorší štadión Lokomotívy. Mali sme ostať vo VŠA, kde sa hrávali úžasné zápasy pred skvelým publikom a určite by sme v Lige majstrov získali nejaké body. V najkvalitnejšej európskej klubovej súťaži sme mohli dosiahnuť viac, ale prišli dve negatíva. Prvým bolo, že sa trénerskej funkcie vzdal Ján Kozák. Druhým bola tragédia, keď náš spoluhráč mal tragickú autonehodu.
Vo futbalových Košiciach je v súčasnosti pomerne zložitá situácia. Myslíte si, že sa východniari opäť raz vrátia na výslnie v slovenskom futbale?
– Situácia v Košiciach je veľmi zlá. Problém je taký, ako v Slovane. VSS Košice nemajú vlastný štadión. Ja budem stále fandiť VSS a dúfam, že sa tam raz vrátim. Verím, že tento rok sa bude stavať štadión a mužstvo postúpi do prvej ligy. Nie je predsa možné, že vyhrá s Haniskou a všetci sa radujú, ako keby sa vyhrala prvá liga.
Ste rodákom zo Žiliny. Sledujete zápasy MŠK Žilina, prípadne, ak ste v Žiline, idete si nejaký zápas pozrieť aj naživo?
– Jasné, že sledujem. Je tam môj veľmi dobrý kamarát Gulis (Adrián Guľa, pozn. red.), s ktorým som v kontakte a veľmi mu fandím. MŠK som už dlho nevidel hrať naživo, lebo keď sa hrá na Slovensku prvá liga, tak aj tu v Nemecku sú ligy rozohrané. Ďalej dúfam, že športový manažér Karol Belaník mu už nepredá žiadneho hráča (smiech). Uvidíme, ako sa im bude dariť na umelej tráve.
Ako sa vám pozdáva filozofia klubu s mladými hráčmi?
– Podľa mňa na Slovensku iné východisko nie je, možno tak v budúcnosti. Každé mužstvo musí vychovávať vlastných hráčov, lebo nie je veľa peňazí a keď sa podržia dobrí hráči v klube, tak môžeme konkurovať aj klubom v Európe. Na druhej strane sa nedá hrať len s mladými hráčmi.
Máme za sebou nedávno skončené futbalové EURO, kto bol vašim favoritom?
– Na majstrovstvách Európy bolo mojím favoritom Nemecko. Ich najlepší výkon bol práve proti Slovensku. Semifinále proti Francúzom už nehrali optimálne. Najviac im chýbal Gomez, ktorého nemal kto zastúpiť, lebo v kádri nemajú takého hrotového útočníka.
Boli ste aj v samotnom dejisku šampionátu?
– Na európskom šampionáte som nebol, ale bol som sa pozrieť na našich v Augsburgu, ako hrali s Nemcami krátko pred majstrovstvami Európy.
Ako by ste zhodnotili výkony Slovenska pri jeho historicky prvej účasti na európskom šampionáte?
– Podľa mňa obidva postupy boli veľkým úspechom, či už z kvalifikácie alebo následne aj zo skupiny majstrovstiev Európy. Určite sa chalanom nedá nič vyčítať. Možnože len proti Nemcom mali priveľký rešpekt, u ktorých bolo vidieť dominanciu. Najviac ma sklamala reakcia našich fanúšikov, keď sedemdesiat percent z nich doslova nadávala a urážala hráčov. Toľko nenávisti voči hráčom nechápem a to isté je aj v hokeji.
