Prečo zariadenie pre opustených psíkov Dočasná opatera končí?
- Lebo už nevládzeme. Pracujeme všetky ako dobrovoľníčky, riešime všetko vo voľnom čase a už to nezvládame psychicky, fyzicky a časovo. Popri našich zamestnaniach a iných povinnostiach nám to pomaly, ale určite prerástlo cez hlavu a byť dvadsaťštyri hodín denne v pohotovosti, pretože čo ak sa niečo stane, je veľmi náročné. A to nevravím o tom, ako je psychicky náročné bojovať s "veternými mlynmi", ktoré pre nás predstavujú nezodpovední majitelia, množitelia a ľudia, ktorí týrajú zvieratá.
Navyše je dnes ťažké nájsť zodpovedných ľudí, ktorí chápu, že práca v takomto zariadení nie je len o tom, že človek príde a pohrá sa so psíkmi, ale je to najmä o práci, flexibilite a hlavne o zodpovednosti. Ja však verím stále, že všetky, čo sme tu, sa k tomu raz vrátime. Len teraz potrebujeme už od toho všetkého na dlhší čas vypnúť.
Určite sa rozhodnutie ukončiť dôležitú kapitolu vo vašich životoch nerodilo ľahko.
- Veľmi ťažko. Skúšali sme rôzne spôsoby, ako to podržať a vydržať. Ale niekedy musí človek naozaj vypnúť a uvedomiť si, že aj keď niečo miluje, nedá sa to robiť za každú cenu. Vždy sme boli zariadenie, ktoré sa psíkom snažilo vytvoriť domáce, príjemné a milujúce prostredie a nikdy by sme to inak nerobili. Len to tak už dlhšie nedokážeme udržať. A to najmä časovo. Doba je veľmi rýchla a náročná a čas je veľmi vzácny.
Neexistuje šanca, aby zariadenie niekto po vás prevzal?
- V toto riešenie sme dúfali, avšak nevyšlo. Priestory sme ponúkli dvom združeniam, ktoré sa venujú záchrane opustených zvierat. Ak by to chcel niekto iný prevziať, dvere sú otvorené. Samozrejme musíme aj my vidieť, že ten človek vie do čoho ide, ide mu naozaj o opustené zvieratá a robí to naozaj zo srdca.
Koľko psíkov ešte zostalo v areáli Dočasnej opatery a akým spôsobom sa o nich chcete postarať?
- Máme ešte desiatich psíkov. Samozrejme ich nevyhadzujeme na ulicu. Pokračujeme tak ako doteraz kým sa "neminú" a nenájdu tie najlepšie domovy. Ide o päť šteniatok – súrodencov, ktorých mamu vyhodili v Čičmanoch. Sú to krížence Beaucerona, sú veľmi živé a priateľské a kto si ich vezme, bude mať o zábavu určite postarané. A máme ešte Bašku, Friga, Bennyho a Pinďa. Baška je už taký náš inventár, je vhodná k aktívnym ľudom. Frigo a Benny sú dvaja kríženci labradorov, obaja mladí a aktívni. Pinďo je taký typický dedinský gulášik, ktorý bude mať asi problém sa adoptovať, lebo nemá taký ten „milučký kukuč“, čo každého hneď osloví, ale kto ho spozná zistí, že to je úžasný pes.
Čo vás prevádzka dočasného útulku za tie roky naučila a aký to všetko malo zmysel?
- Zmysel to určite malo a stále má. Hovoria za to všetky tie zachránené nemé tváre. A čo nás to naučilo? Veľmi veľa! To, aké sú tieto "zvieratá" neskutočné úžasné, láskyplné, nezákerné, vďačné a dokážu bezpodmienečne milovať všetkých bez výnimky. Tiež nás to naučilo ale aj to, akí sú ľudia rozdielni, ako dokážu pomáhať, ale aj byť zákerní, hlavne voči tým, čo sa nedokážu brániť. Zistili sme, že to možno nikdy nezmeníme. Možno výchova ďalších a ďalších generácií k tomu, že zviera nie je vec, by túto situáciu mohla zlepšiť. Ale za tým opäť musia byť aj rodičia a tí, ktorí nové generácie vychovávajú.
Ako to celé vzniklo?
- Úplne náhodou. V Zbyňove pred šiestimi rokmi v horúčavách priviazal nejaký dobrák o strom psa s náhubkom a bez prístupu k vode. Aby sme mu pomohli, museli sme ho niekam dať a vtedy nám veľmi pomohol jeden pán zo Zbyňova, ktorý nám pre neho ponúkol pozemok s tým, že môžeme poslúžiť aj iným psom. Tak sme sa toho chytili a začali fungovať a postupne budovať. „Za jazdy“ sme sa starali o psíkov a budovali najprv výbehy, potom koterce, bunkovú časť. Stále bolo čo robiť a je aj doteraz.
Celá myšlienka poskytovať pre psíkov azyl bola postavená na dobrovoľníckej práci. Koľko ľudí sa počas trvania projektu na starostlivosti o zvieratká podieľalo?
- Veľmi veľa. To by som už ani nezrátala a ani nevymenovala. Ľudia, ktorí pomáhali budovať zariadenie od základov, dobrovoľníci, ktorí sa dennodenne starali o psíkov, naša úžasná pani veterinárka, občianske združenie Psia duša, bez ktorého by sme tu neboli, sponzori, ktorí tu pre nás boli vždy, keď sme niečo potrebovali, ľudia ktorí prevážali psíkov, zháňali pre nás prostriedky, pomáhali nám s inzerciou, reklamou. Našťastie týchto ľudí bolo veľmi veľa a sme im neskutočne vďačné.
Ako ste finančne dokázali zariadenie utiahnuť?
- Nie sme občianske združenie, ale patríme pod občianske združenie Psia duša, ktoré nad nami držalo aj finančný patronát celé tie roky a cez nich sme sa aj snažili zháňať finančné prostriedky. Okrem nich nám veľmi pomáhali ľudia nákupmi granúl, dezinfekcií, diek a podobne. A tak isto, keď sa chystali stavebné úpravy, dokázali sa spojiť a pomôcť napríklad s drevom, prácou a podobne. Jednoducho, bez ľudí a takejto pomoci by to nešlo.
Ktoré príbehy psíkov vo vás stále aj po čase rezonujú?
- Mohla by som hovoriť o týraných psíkoch, niektoré boli veľmi zlé a určite rezonujú doteraz vo všetkých z nás. Vo mne však najviac ostala Lady, ktorú sme dlho "lovili", dlho socializovali a dlho inzerovali a po štyroch rokoch má konečne svoj domov. A potom jej parťák Dasty, ktorý takto pred rokom umrel. Bol pre väčšinu ľudí nevýrazný, nezaujímavý, starý a slepý, ale bol náš a my sme ho mali veľmi radi. U nás aj svoju cestu na tomto svete ukončil. Je smutné, že starší už nemajú veľké šance.
