Aká bola pre Mestské divadlo táto divadelná sezóna?
- Bola pomerne dosť náročná, až nečakane. Na začiatku, v septembri, nás nesmierne potešilo, že sme privítali nášho pedagóga, profesora Vajdičku, ktorý do divadla prišiel robiť Gorkého Falošnú mincu. Opäť sme sa po rokoch stretli, pretože všetci sme prešli jeho rukami a bolo to veľmi silné ľudské stretnutie, ktoré nás aj v spomienkach vrátilo dozadu. To stretnutie nám zachutilo a pán profesor Vajdička sa opäť vráti aj v budúcej sezóne, ale už príde so súčasnou komédiou. Paralelne s ním skúšal Eduard Kudláč hru Ilúzie od nášho milovaného autora Ivana Vyrypajeva, ktorého sme dokonca aj tento rok privítali na Slovensku na festivale Nová dráma. Je to autor, ktorého veľmi radi inscenujeme, lebo je veľmi presný v pomenovávaní skutkového stavu spoločnosti, v ktorej sa nachádzame. Edo tento text už režíroval v SND, a tak došlo k zaujímavej konfrontácii. Bratislavské Ilúzie s Milkou Vášáryovou, Dačou Turzonovovou, Dušanom Jamrichom a Martinom Hubom sme pozvali hosťovať aj k nám. Tá konfrontácia nám bola nesmierne blízka. Naša inscenácia je mierne mladšia a krutejšia, tá ich je láskavejšia. S Vyrypajevom sa nelúčime. Jeho nový text by mal znovu zarezonovať v našom divadle aj v nadchádzajúcej sezóne. Náš profilový režisér a umelecký šéf Eduard Kudláč priniesol veľmi náročný titul Ídomeneus, ktorý znovu pozdvihol latku nárokov aj na divákov. Opäť posunul videnie divadla, síce cez historizujúci element, ale s odkazom na súčasnosť, lebo tie modelové situácie sa opakujú. Ídomeneus je veľmi intenzívna inscenácia, ktorá nesie veľmi silný aktualizovaný aspekt.
Žilinské divadlo je známe tým, že podporuje pôvodnú tvorbu a mladých tvorcov. To bolo zámerom aj v tejto sezóne, však?
- Áno, otvorili sme dvere aj mladým tvorcom. Toto divadlo intenzívne podporuje autorskú tvorbu. Tak, ako minulý rok, to bola autorská tvorba, zameraná na žilinských autorov, tento rok sme dali priestor mladým divadelníkom z VŠMU. Autorská inscenácia Silvie Vollmannovej Jasne, v pohode je venovaná mladým ľudom do 30 rokov. Objavila sa aj na festivale Nová dráma a budeme s ňou teraz v júni hosťovať na Dotykoch a spojeniach v Martine. Je to veľmi svieža a navštevovaná inscenácia. Na záver sme uviedli autorskú inscenáciu Lenky Garajovej s odkazom na známy titul Arthura Millera Smrť obchodného cestujúceho. U nás sa táto inscenácia v réžii Michaela Vyskočániho volá Smrť obchodného ©. Lenka Garajová sa s veľkou noblesou pokúsila o svoj prvý autorský výšľap pre naše divadlo, ktorým sa snažila veľmi kultivovaným jazykom ponúknuť svoju sondu videnia tejto spoločnosti.
Čo presne máte na mysli, keď hovoríte, že to bola nesmierne náročná sezóna?
-Ak by sme boli zahľadení len na javisko, až tak veľa roboty by sme nemali. Urobili by sme si štyri – päť premiér a koniec. Ale keď sme sa s Edom Kudláčom vrátili do Žiliny, povedali sme si, že chceme latku zdvihnúť vyššie a priberáme si aj ďalšie aktivity. Snažili sme sa otvoriť divadlo nielen v rámci našej hlavnej činnosti. Skvele dáva o sebe vedieť a dobré meno Žiline robí Folklórny súbor Rozsutec pod vedením Števa Muchu, už tradične spolu pripravujeme úvodný sprievod na Staromestských slávnostiach. Momentálne bude finišovať sezónu aj Baletná škola Point niekdajšej hviezdy grazskeho baletu Lívie Zábavikovej, ktorá pôsobí v našej tanečnej sále. Líviina práca je vysoko nadštandardná a prináša do nášho divadla mladého človeka. Koniec sezóny završujeme mesačným denným divadelným táborom, kde sa nám podarilo vytvoriť štyri divadelné turnusy rozprávkovej cesty za Pavlom Dobšinským. Práve v týchto dňoch podpisujeme zmluvu o prevzatí zrekonštruovanej secesnej budovy Rosenfeldovho paláca, ktorá by sa mala stať reprezentačným priestorom mesta, v ktorom sa môže prezentovať. Sú tam nádherné galerijné priestory. Myslím, že na divadielko s 35 zamestnancami je to roboty až-až. Chcem sa aj touto cestou poďakovať svojim kolegom, lebo ich úsilie je nesmierne a ich zápalistosť a odovzdanie je aj pre mňa veľkou školou.
Žilinské divadlo je známe tým, že poskytuje zázemie aj veľkým hudobným festivalom, ktoré by sa v Žiline asi neudiali, nebyť ľudí ako vy, ktorí ich podporujú.
- Na Žiline je zaujímavé, že tu vzniká istá synergia. Ľudia, ktorí tu žijú, majú chuť spolupracovať a vytvárať podmienky, aby to nebolo len obyčajné malé mestečko, ale snažíme sa z tohto mesta urobiť kultúrnu európsku metropolu. Cítiť hlavne to, že si mesto Žilina vytvorilo svoju kultúrnu politiku. Všetko to stojí a padá na medziľudských vzťahoch. Ak tieto budú fungovať, myslím si, že sa Žilina ani Slovensko nemá čoho báť. Preto sme aj v divadle otvorili dvere pre nekomerčné hudobné projekty. Ide najmä o menšinové festivaly žánrov ako jazz či world music. Bol tu festival Hudba sveta, ktorý organizuje Martin Noga, Bratislavské jazzové dni v Žiline, čo je zásluha Milana Vendrinského, čo si nesmierne považujem. A tá istá, veľmi príjemná spolupráca len nedávno prebehla aj s Martinom Valihorom a s jeho One Day Jazz festivalom. Mohli sme tu mať takú kapelu, akou je Donny McCaslin Group, ktorá nahrala posledný album Blackstar s Davidom Bowiem.
Aká je vaša vízia do ďalšej sezóny? Kam by ešte chceli žilinské divadlo posunúť a nasmerovať?
- Samozrejme, že všetci sme plní snov a plánov. Práve je to zviazané s tým, že sme sa v tomto meste narodili. Mám k nemu veľmi osobný vzťah. Máme nesmiernu túžbu ponúknuť viac, ako je bežná prax. Je skvelé, že sa toto divadlo začlenilo do zaujímavej kultúrnej štruktúry Žiliny, kde funguje skvelé rozloženie síl od komerčného Domu odborov, cez naše špecifické postavenie divadla pre dospelých, Bábkového divadla, Stanice Žilina-Záriečie s alternatívnou ponukou pre Žilinčanov a skvelého stánku kultúry, ktorým je Štátny komorný orchester. Mojou víziou je ešte posilniť ten moment synergie a vytvoriť omnoho väčšie väzby a naplnenia medzi kultúrnymi inštitúciami, ktoré v tomto meste pôsobia. Výrazne k tomu prispieva aj oddelenie kultúry tohto mesta pod vedením Ingrid Dolníkovej. Čiže, keby nebolo tejto podpory z mesta, nemali by sme jeho požehnanie, tieto naše túžby a sny by sa nemohli napĺňať. Som veľmi rád, že som v Žiline a ani na minútu som to neoľutoval.
