Róbert Kašša: Je to definitívne. S aktívnym hokejbalom končím!

Pred niekoľkými dňami sme spoznali nového majstra Slovenska v hokejbale. Víťazný pohár dvihli nad hlavu hráči Martina. Ich dres si obliekol aj Žilinčan Róbert Kašša, hokejbalový majster sveta a legenda tohto športu. Následne oznámil koniec aktívnej hráčskej kariéry. Hoci o konci hovoril aj v minulosti, podľa jeho slov je to teraz definitívne. Róbert Kašša to potvrdil aj v rozhovore pre MY Žilinské noviny. 

Vráťme sa ešte k práve skončenej extraligovej sezóne. Ako sa dostal Žilinčan do martinského tímu? 
– Po vlaňajších majstrovstvách sveta vo Švajčiarsku, kde sme obhájili titul svetových šampiónov, ma oslovil môj trénerský kolega Ajo Nauš z Martina. Vysvetlil mi, že v martinskom kádri nemajú dosť hráčov a navyše v ňom prevládajú nejaké vnútorné nezhody. Opýtal sa ma, či by som im nepomohol nielen na ihrisku, ale aj pri stmelení kolektívu či na pritiahnutie hráčov z iných klubov. To sa nám podarilo, za čo chcem poďakovať aj vedeniu Nitrianskych Rytierov. Tí nám počas sezóny bezplatne uvoľnili dvojicu skúsených útočníkov – Jimmyho Hrivnáka a Martina Kollára, ako aj špičkového gólmana Paťa Polca. 

Čo rozhodlo, že ste ponuku Martina prijali?
– Na jednej strane som chcel pomôcť dlhoročným kamarátom, na druhej som si chcel vyskúšať, či ešte mám na extraligu po ročnej pauze a pri mojom veku a kilách (smiech). V niektorých momentoch som to mal chuť zabaliť, ale nakoniec si myslím, že to nebolo až také zlé. Vôbec neľutujem, že som do toho šiel a nie je to len kvôli titulu. 

Vás však brzdili počas play-off zranenia. Čo sa stalo? 
– Hneď v prvom zápase vyraďovacej časti som zle došliapol na pravú nohu a bolestivo som si narazil pätu. Jeden zápas som vôbec nehral a v ďalších ma v podstate tréner využíval iba na presilovky. Keď som mal pätu ako-tak zdravú, tak som si v druhom domácom zápase proti Kežmarku poranil ľavý členok. Bál som sa, že sa kvôli zraneniu s extraligou nerozlúčim na ihrisku, ale našťastie sa nám podarilo sériu pod Tatrami vyrovnať z 0:2 na 2:2 a v rozhodujúcom domácom dueli sme si už finále nenechali zobrať. Proti Skalici som síce nastupoval s bolesťami, otejpovaný a s ortézami, ale keď hráte o titul, tak všetko ide bokom. Nohu som musel po každom zápase pol hodiny ľadovať a v noci mi nedala spávať, ale stálo to za to. 

Nemali vaši bývalí spoluhráči a kamaráti pripomienky, že idete hrať do Martina, ktorý je považovaný za rivala Žiliny?
– Nejaké poznámky som zachytil, ale je mi to jedno. Každý si je strojcom svojho šťastia, každý môže hrať tam, kde chce. Ešte keď sme hrávali za Nitru, tak sme s Jimmym Hrivnákom snívali, ako na staré kolená vyhráme spolu titul aj v Martine alebo Žiline. V hokejbale už dávno neplatí, že váš súper musí byť automaticky váš nepriateľ. Napokon lídri extraligových tímov sa vždy stretnú v reprezentácii, kde musia ťahať za jeden povraz, aby bolo Slovensko stále úspešné na medzinárodnom fóre. A musím povedať, že napokon som si ja robil srandu v Martine, že musí prísť Žilinčan, aby im po šiestich strieborných medailách konečne vyhral zlato (smiech).

Nie je vám ľúto, že v Žiline absentuje hokejbalová extraliga?
– Je mi to ľúto, ale to je dlhodobá súhra viacerých faktorov. A to sú financie a lenivosť mladej generácie a ich neochota podriadiť sa starším hráčom a pravidlám. V prvom rade chýbajú hokejbalisti, ktorí by hrali za svoje mesto len tak zadarmo a so srdiečkom. A keď už máte „kusy“, tak sa im nechce trénovať a prekonávať prekážky. Absentujú lídri, víťazné typy. To je však problém väčšiny slovenských klubov. Starší hráči majú čo robiť, aby sa postarali o svoje rodiny, mladým sa nechce. Tak ako v celej spoločnosti, za posledné roky aj v hokejbale vymizla spolupatričnosť, či nezištnosť. Niet sa čo čudovať, keď na prvom mieste u väčšiny ľudí je riešenie doslova existenčných problémov ich rodín.

Róbert Kašša v akcii. (zdroj: ARCHÍV R.K.)

Vy ste už spomínali ukončenie kariéry, no napriek tomu ste sa vždy vrátili. Je to v tomto prípade už definitívne?
– Hokejbal je v mojom prípade celoživotná láska, ale ako v každom vzťahu, tak aj v tomto sú svetlejšie aj horšie chvíle. Stalo sa mi, že som bol z hokejbalu unavený, nemal motiváciu, svoje si pýtala práca a rodina... Potom som zistil, že mi hokejbal chýba, a tak som sa vždy vrátil. No teraz je to definitívne. Momentálne som taký dobitý, unavený a psychicky vyčerpaný z play-off, že je naozajstný koniec, už si nechám hokejbal naozaj iba pre zábavu. 

No ako vás poznáme, hokejku definitívne na klinec nezavesíte...
– Definitívne nie, ale uzatváram iba tú „vrcholovú“ kapitulu. Kým zdravie dovolí, stále budem hrať mestskú ligu v Žiline za HBC Budatín. No a samozrejme, už zopár rokov pôsobím vo veteránskej reprezentácii Slovenska, s ktorou som napríklad absolvoval majstrovstvá sveta na Floride v roku 2015. Teraz na začiatku júna nás pre zmenu čaká šampionát v kanadskom Banffe. 

A čo kariéra trénera?
– O rok budú v českých Pardubiciach majstrovstvá sveta v hokejbale a organizátori sľubujú, že to bude sviatok hokejbalu po všetkých stránkach. Slovensko cestuje na šampionát ako dvojnásobný obhajca titulu. Bude mať možnosť zavŕšiť zlatý hetrik. Naopak, Česi sa na domácej pôde chcú vrátiť na špicu. Silné výbery budú mať aj USA, Kanada, Portugalci a iní. Slovensko stále nevie, či bude na trénerskom poste pokračovať Jozef Ďuris, ktorý ho priviedol k dvom titulom. Čo som sa s ním rozprával, tak Slovenskej hokejbalovej únii predložil svoje podmienky a teraz čaká. Povedal, že ak mu ich splnia, tak povedie tím aj v Pardubiciach s nezmeneným realizačným tímom. Jeho asistentmi by sme teda boli spoločne s Ajom Naušom.