„Táto myšlienka ŽILINSKÝCH NOVÍN pomôcť rodine v ťažkej životnej situácii ma okamžite zaujala. Viem, že jednorazová pomoc problém úplne nevyrieši. Ale verím, že zverejnené osudy budú viesť k otvorenej diskusii o ľuďoch v sociálnej núdzi bez vlastného pričinenia,“ povedal poslanec Blanár.
V našej redakcii sa môžu prihlásiť aj ďalšie rodiny a o ich životných osudoch budeme písať počas ôsmich nasledujúcich týždňov. Dnes vám prinášame tretí príbeh o Kataríne Hudekovej, ktorá sa prebíja životom so svojimi dvoma deťmi cez problémy, ku ktorým prišla nie vlastnou vinou.
Na záver Jurajovi Blanárovi pomôžu aj naši čitatelia vybrať
z desiatich životných príbehov rodinu, ktorá jeho pomoc najviac potrebuje.
Kontakt na redakciu: ŽILINSKÉ NOVINY, Národná 4, 010 01 Žilina, tel: 041/564 08 21
Kedy príde k nám trocha šťastia?
V dedinke Lopušné Pažite pri Kysuckom Novom Meste býva Katarína Hudeková, ktorá je matkou dvoch detí, 10-ročnej Veroniky a 14-ročného Ivka. Navštívili sme ju na základe listu, ktorý sme dostali do redakcie.
List opisuje situáciu rozvedenej Kataríny, ktorá býva so svojimi deťmi v ťažkých podmienkach - o to ťažších, že sa do tejto situácie nedostala vlastnou vinou. Po krátkej chvíli sme videli, že údaje z listu boli pravdivé. V tomto prípade by sme sa však radšej asi presvedčili o opaku. „Žijem teraz tu v dedine už siedmy rok, som sama s deťmi,“ začína svoje rozprávanie Katarína. „Začalo sa to tým, keď som sa ako mladá vydala, asi za toho nesprávneho muža.“ Katarínin príbeh začal šťastne, onedlho však veci nabrali zlý obrat: muž píjaval, bil ju, dokonca na Štedrý večer ju vyhodil z domu. Odišla od neho, potom sa opäť vrátila, vraj z lásky, aby však nakoniec definitívne odišla. Dnes sú rozvedení a Katarína sa sama musí starať o svoje dve deti. „Najprv sme odišli do Čadce, kde sme bývali v misionárskom dome u rehoľných sestier. Ale tam sme nemohli byť donekonečna. Jedného dňa nám povedali, nech si nájdeme nové bývanie, tak sme museli odísť.“ Katarína Hudeková zostala v Žiline s deťmi a niekoľkými vecami. Chvíľu bývala u rodičov, ale ani tam nemohla zostať natrvalo. Hoci to vyzerá ako zázrak, aj z toho minima prostriedkov, ktoré dostávala, kým bývala v Čadci, dokázala niečo ušetriť. Za ne si na inzerát kúpila domček v dedine Lopušné Pažite. Domček je malý a z každej strany tu kričí potreba opravy. Steny, podlaha, postele, dvere. Základné potreby v domácnosti sú buď pokazené alebo ich vôbec niet: žehlička, vysávač, iskriaca automatická práčka, plyn unikajúci zo starého sporáka. „Na všetko treba peňazí. Ale tých nemáme nazvyš. Dostávam len sociálnu dávku, prácu sa mi nedarí zohnať. Manžel tiež neplatí výživné tak, ako by mal. Keď sme sem prišli, nepoznali sme tu skoro nikoho,“ opisuje Katarína. Ale potom si tu našla priateľky, ktoré jej pomôžu, s čím sa dá. Pomohol jej aj starosta a zamestnanci zo sociálneho úradu v Kysuckom Novom Meste. „Ivko je ôsmak, Veronika je mladšia,“ hovorí Katarína. Obaja tu majú kamarátov, mame pomôžu s robotou okolo domu. Ivko aj rád navarí, možno z neho raz bude kuchár. Veronika je pekné dievčatko, ale mama prežila ťažké chvíle pri jej narodení aj neskôr. „Veronika po narodení podstúpila ťažkú operáciu. Lekári jej nedávali veľkú nádej, mala slabé srdiečko. Aj neskôr ju museli operovať. Kvôli týmto operáciám Veronika mala chvíľu nedokrvený mozog. Dnes má občas problémy pri učení a bude chodiť do špeciálnej školy. Pravidelne musíme chodiť na kontroly do Čadce aj Bratislavy, čo stojí veľa peňazí.“ Kvôli dcérke má Katarína aj problémy s tým, aby si našla prácu. Pred časom mala možnosť ísť pracovať, ale išlo o zamestnanie na zmeny, aj na nočné, a o deti by sa nemal kto postarať. Katarína si preto hľadá prácu počas dňa. Je vyučená strojárka, ale pracovala už aj ako opatrovateľka a páčilo sa jej to. Nájsť prácu je však ťažké. Rovnako ako kráčať ďalej. „Občas si poplačem, ale inak som optimista,“ hovorí Katarína. Priateľa nemá, a tak starosť o deti a okolo domu leží len na jej bedrách. Nedostatok sa prejavuje všade: v oblečení, jedle, v potrebách do školy. Kataríne pomáha prechádzať cez ťažké obdobie len vedomie, že jej deti sú zdravé i napriek tomu, že malá Veronika má srdiečko stále slabé. „Na oblok sme si nedávno postavili dreveného slona, lebo vraj nosí šťastie,“ hovorí Katarína. Prinesie ho nemý slon aj jej?
