Baletným tancom sa dá vyjadriť všetko – šťastie, láska,
smútok, zúfalstvo, sklamanie či nádej.
Tí, ktorí obdivujú ladné pohyby baletných tanečníkov, niekedy netušia, koľko sa za nimi skrýva driny a odriekania,
silnej vôle a zdravej ctižiadostivosti. Žilinčanka Mária Slavíková sa baletu venuje celý život
a možno aj vďaka nemu vyzerá skvele aj vo svojich 73 rokoch.
S TANCOM TREBA ZAČAŤ
ČÍM SKÔR
Optimálne je tak v piatich – šiestich rokoch, keď už deti vedia ovládať svoje telíčko. Budúci tanečník musí mať určitú výšku a stavbu tela. Neskôr už to je ťažšie, lebo má už tuhšie svalstvo a šľachy. Ja som hádam skôr tancovala ako chodila. Bývali sme v Prahe a moja mama bola baletkou. Tanečný pohyb ma odmalička fascinoval, rodičia nás brávali často do divadla a balet sa mi veľmi páčil. V Prahe som chodila do súkromnej baletnej školy k profesorkám Jelínkovej a Jeřábkovej a do telovýchovnej školy, kde sme študovali športovú gymnastiku a akrobaciu. Na tréningu sme tancovali aj päť hodín denne a často i bosé, aby sme precítili „výšku, šírku aj hĺbku“ tanca. Pomerne zavčasu sme tancovali aj v špičkách, čo sú baletné cvičky so stužkami a vystuženou ohybnou prednou časťou.
KRÁSA ZA CENU MNOHÝCH
OBETÍ
Za ladnými a obratnými pohybmi tanečníkov sú hodiny driny a namáhavých cvičení. Pri jednom celovečernom predstavení podajú výkon ako atléti počas pretekov. Balet je umenie, v ktorom sa herectvo spojilo s tancom. Čo herec povie, tanečník znázorní pohybom, preto musí dokonale ovládať každý sval. Bez jediného slova musí pohybom vyjadriť pocity postavy, nálady – tancom miluje i nenávidí, búri sa i plače, bojuje i umiera. Aj keď to je drina, nesmie to byť vidieť, pohyby nesmú byť kŕčovité, ale pôvabné. Celkom bežné sú zlomeniny, modriny, vyvrtnutia. Prsty na nohách som si pred tréningom omotávala obväzmi a potom som si ich strhávala skrvavené aj s kožou. Profesionálne baletky si nejedno predstavenie odplačú. Tancujú i zranené, aj zuby zatínajú, ale navonok sa usmievajú. Bolia ich všetky kosti a často od bolesti nemôžu ani zaspať. Chôdza baletných tanečníkov je neprirodzená. Aj mňa ráno a keď dlhšie sedím, bolia kolená a všetky kĺby - tá bolesť je daň za krásu tanca. Keby som si však mala vybrať, zasa by som sa k tomu vrátila. Baletní umelci majú zakázané lyžovať, korčuľovať, bicyklovať – teda športy, pri ktorých by mohli prísť k úrazom. Musia sa vyvarovať sladkých maškŕt a tučných jedál. Keď sa chcú baletom živiť, musia ho mať v srdci, ináč ho nezvládnu. Ak tanečník balet neprežíva, nie je už tancom, ale spartakiádou.
NAMIESTO PRIMABALERÍNY
VÝBORNÁ UČITEĽKA
Mnohé baletky tancu obetujú aj svoje rodiny a väčšinou sú bezdetné. Tancujú do roztrhania tela, materstvo odkladajú, až je zrazu neskoro. Ale profesionálna dráha tanečníka je na rozdiel od iných javiskových profesií veľmi krátka. V priemere 15 – 20 rokov. Potom môžu učiť. No nie každá dobrá baletka môže byť dobrou pedagogičkou. Keď som mala šestnásť rokov, presťahovali sme sa do Žiliny. Vydala som sa a v roku 1963 som začala učiť balet na Ľudovej škole umenia, potom na Základnej umeleckej škole, pretože na Slovensku v tom čase bolo málo možností venovať sa baletu profesionálne. Učila som 24 rokov a teraz som na dôchodku. Mám veľmi rada deti a aj ony ma mali rady. Bola som puntičkár a prísna. Prv to bolo ľahšie, deti boli poslušnejšie. Tancovali sme na klavírny doprovod, ktorý bolo možné kedykoľvek prerušiť. Teraz sú deti divokejšie a s cédečkami sa tak dobre nerobí. Balet dnes na Slovensku nie je veľmi populárny. Väčší záujem je o moderné tance. Rada si pozriem aj televíznu súťaž Miliónový tanec. Som zvedavá, či tí súťažiaci zvládnu aj klasické tance. V mojich šlapajách pokračujú aj moje dve dcéry. Jedna učí na Základnej tanečnej škole vo Vrútkach a vedie Turčianske mažoretky a druhá v Žiline pohybovú výchovu. Pohybovo nadaných je aj mojich šesť vnúčat a jeden pravnuk. Vychovala som niekoľko desiatok tanečníčok a tanečníkov. Mnohí úspešne účinkujú v balete a opere v Čechách, Nemecku, Rakúsku,... Učila som aj deti mojich žiakov. Niektorí moji odchovanci sú už na dôchodku, no ja som v tanci stále činná. Ešte aj dnes občas zastúpim za svoje dcéry a medzitým lyžujem, hrávam stolný tenis, plávam a korčuľujem sa na kolieskových korčuliach. Stále mám veľa energie. Neviem nečinne oddychovať, keď nič nerobím, som nervózna. Veď ešte aj cez televízne prestávky lúštim krížovky.
