Krátko pred premiérou sme vyspovedali mladého režiséra Michaela Vyskočániho, aby sme zistili prečo sa rozhodli práve pre pokračovanie tejto slávnej americkej hry.
S Mestským divadlom Žilina spolupracujete po prvý raz. Spolu s dramatičkou a dramaturgičkou Lenkou Garajovou ste sa rozhodli na javisko priniesť vlastné pokračovanie Millerovho príbehu Smrť obchodného cestujúceho. Prečo ste sa inšpirovali práve touto hrou?
- Pôvodne sme chceli robiť Smrť obchodného cestujúceho. Text sa nám zdal veľmi aktuálny a reagujúci na pulz našej doby. Svet, v ktorom sa snažíme byť stále úspešnejšími a stále ťažšie hľadáme hranicu, za ktorou je cena úspechu až príliš vysoká. Tempo, pri ktorom sa často nestíhame pýtať, čo stojí za to, nestíhame si určovať vlastné hodnoty a očakávania od života a od ostatných. Tempo, pri ktorom nestíhame vidieť tých ostatných a často sa pri tom behu ocitáme izolovaní a sami. Súbor Mestského divadla Žilina je však primladý na to, aby sme vedeli obsadiť staršie postavy zo Smrti obchodného cestujúceho. Uvažovali sme teda o výraznej úprave, a to bol už len krok k vlastnému textu. A tak Lenka Garajová napísala voľné pokračovanie Millerovho príbehu.
Kam ste príbeh posunuli a aké témy v inscenácii prinášate divákom?
- Príbeh sme posunuli v čase do súčasnosti, no priestorovo sme ostali v Amerike. Miller vo svojej hre kriticky nabúrava americký sen, no americký sen už dávno presiahol hranice Ameriky a stal sa akýmsi univerzálnym pomenovaním túžby po úspechu a šťastí. Po svete, kde je všetko možné, kde môže človek vlastným úsilím a šikovnosťou dosiahnuť čokoľvek. Problém je však v tom, že v dnešnej spoločnosti už niet Ameriky – mýtu, niet ostrova za veľkou mlákou, ktorý by ponúkal prchavú víziu neobmedzených možností. Americký sen si staviame sami v sebe a v nás samých umiera v prípade, že neuspejeme. Naše každodenné snaženie sa stáva neustálym napĺňaním tohto sna, demonštráciou úspechu, do ktorej nás tlačia mediálno-politicko-spoločenské očakávania. Dostávame sa do konfliktu toho, kto sme, s predstavou toho, kým by sme mali byť. A samotné kým by sme mali byť, si často nevyberáme, ale preberáme, dedíme či podvedome nadobúdame. Práve toto dedičstvo amerického sna, alebo lepšie povedané, jeho ruiny a vysporiadanie sa s odkazom svojich rodičov – predkov, sa stalo naším východiskovým bodom.
Mestské divadlo Žilina je známe tým, že dáva príležitosť mladým tvorcom a pôvodnej dráme. Ako sa vám na žilinských doskách režíruje? Spolupracujete s mladým hereckým súborom tohto divadla, našli ste si k sebe cestu?
- Myslím, že sme si k sebe cestu našli veľmi rýchlo. Všetci sme, takpovediac, z jednej generácie a všetky otázky či témy, ktoré riešime v Smrti obchodného © sa nás bytostne dotýkajú. Nútia nás pozrieť sa do seba, uvažovať nad odvrátenými stránkami ľudských motivácií a strachmi, ktoré by sme radšej nechali na pokoji. Premýšľať nad kvalitou vlastných životov a vzťahov, hľadať vlastné miesto vo svete. Toto všetko nás v konečnom dôsledku spája a možno práve preto si rozumieme. Žilinský súbor je živý a citlivý organizmus, ktorý chce hovoriť o veciach a nielen zabávať svojím remeslom. Aj preto je pre mňa spolupráca so žilinskými hercami veľmi inšpirujúca.
Mali ste príležitosť lepšie poznať repertoár žilinského divadla? V čom vidíte silné stránky tohto divadla?
- Silu Mestského divadla Žilina vidím najmä v tom, že sa nebojí. Nebojí sa súčasných textov, nových foriem, nebojí sa otvárať vážne a ťaživé témy. Nebojí sa dávať príležitosť mladým tvorcom. Nebojí sa za každú cenu nevychádzať divákovi v ústrety, ale núti ho zamýšľať sa a reflektovať svet okolo. Učí ho sebareflexii, ktorá je v dnešnej dobe vysoko podceňovaná.
Aké divadlo vás oslovuje?
- Také, ktorému rozumiem. Môže to znieť egocentricky, ale mám pocit, že je to najpresnejšie. Či ide o komédiu alebo drámu, pohybové divadlo alebo činohru, operu alebo balet, pre mňa je dôležité rozumieť a mať čomu rozumieť. V momente, keď forma prevyšuje výpoveď, keď ma predstavenie nenúti pýtať sa či hľadať odpoveď, v momente, keď sa nedozvedám nič nové o sebe a o svete, je pre mňa nezaujímavé. Nerozumiem mu. Potom hľadám chybu v sebe a nie je mi do smiechu. Také divadlo sa snažím nerobiť.
