Má rád motýle, psy, cigarety a Karla Kryla. Má 27 rokov. Napriek tomu je skôr dieťaťom ako dospelým mužom. Celý život prežil v Žiline u matky na sídlisku Solinky a ako pacient v Domove sociálnych služieb pre deti a dospelých na Vlčincoch. Aj tak je známy po celom Slovensku. Po Martinovi Beniačovi je už dva týždne vyhlásené celoštátne pátranie. Jeho matka Mária je zúfalá a každý deň čaká, čo sa stane. Pri rozprávaní o synovi má slzy na krajíčku. Materské slzy.
„Pátranie je stále neúspešné. Ja už neviem, čo mám robiť. Čo si počať? Kde si, Martinko? Každá snaha vychádza navnivoč, nech skúšame čokoľvek. Martinko už dva týždne nedal o sebe vedieť, nikto z nás nevie, kde je. To sa naňho nepodobá, veď kde by bol celý ten čas a z čoho by žil?“ Martin zmizol v stredu 16. marca, odvtedy je nezvestný. Z ústavu na Vlčincoch odišiel na vychádzku, povedal, že sa ide prejsť. Jeho mama vraví, že počula názor, že mohol mať odchod naplánovaný. Ale ďalší deň mal Martin dostať dôchodok a bol úplne bez peňazí. „Mal pri sebe snáď pár korunových lístkov. To je všetko... Z čoho by žil? Nemá ani na cigarety. Martin bol tuhý fajčiar. Často si pýtal od ľudí cigaretu, mnohí ho isto poznajú. Mal takú typickú chôdzu, pomalú a klátivú. Bol nachýlený dopredu...“ hovorí Mária. V Martinovom prípade ide o poruchu osobnosti a tiež ľahkú retardáciu. Je už dospelý, ale správa sa ako dieťa. „Nie je však agresívny, naopak, má veľmi dobré srdce. Len dúfam, že práve na to nedoplatil... Alebo či sa nerozčúlil niekto, od koho si pýtal cigaretu? Snáď mu neublížil? Čo ak ho zbil? Martinko má z takýchto vecí panický strach, nevedel by ublížiť ani muche, ľahko by ho niekto vystrašil. Každý deň sa modlím a dúfam, že všetko sa dobre skončí. Na najhoršie radšej ani nemyslím. Som veriaci človek, beriem to ako trest. Ale aj ako výzvu. Aby sme začali odznova, celkom inak.“ Mária tým myslí ich situáciu. Martin býval v ústave, pretože bolo ťažké zvládnuť okrem zamestnania aj starostlivosť o neho. Nemohol zostať doma sám. V ústave bol síce medzi seberovnými, ale on chcel byť radšej doma. „Dnes si to vyčítam. Mala som urobiť viac. Mala som ustúpiť. On potrebuje pomoc. Ja ti dávam svoju pomocnú ruku, Martinko! Odteraz už navždy. Viem, že radšej ako v ústave by si býval doma. Keď bola s ním poslednýkrát v nedeľu predtým, než sa stratil, bol ľútostivý a prosil ma, aby som ho tu nechala prenocovať, nechcel sa vrátiť do domova. Sľubujem ti, Martinko, že už sa tam nevrátiš! Zostaneš navždy u mňa!“ Martinova mama je rozhodnutá urobiť všetko pre to, aby to vyriešili. Všetko premyslela. Prišla by k nim bývať babka a tá by bola s ním. Možno to urobil z trucu, možno chcel odchodom vyskúšať niečo nové. V niektorých televíznych staniciach im povedali, že im je ľúto, ale že teraz je obdobie, keď je veľa stratených detí, a tak nemôžu uverejniť oznam s jeho fotografiou. Mária vie, že každá matka sa díva takto na svoje dieťa: „Ale Martinko je naozaj ako dieťa! Jeho vek v občianskom preukaze nebol totožný s vekom, v akom sa nachádza. Zostal na úrovni desaťročného chlapca. Vôbec však nebol hlúpy, on len vnímal svet a veci v ňom inak, po svojom. Má rád autá, psy, motýle, chytal ich do sieťky pri Hájiku. Pozrite, spravil si celé albumy z povystrihovaných obrázkov.“ Martin mal preštudované knihy o vojne, vedel ich takmer spamäti. Mal rád aj hudbu.
Ale pri púšťaní magnetofónu častokrát stlačil gombík tak silno, že ho pokazil... Mal totiž narušenú motoriku, triasli sa mu ruky. To všetko odvtedy, keď ako osemročný dostal zápal mozgových blán. Lekári hovorili, že to nie je nič vážne, ale bolo. Neskôr sa ukázalo, že choroba zanechala následky. Martin zvládol pritom štúdium, vyučil sa za kuchára, istý čas skúšal pracovať v pizzérii, ale pracovné tempo nezvládol. „Je pomalší, jeho vnútorný pokoj bol úplne odlišný ako náš stres. Ako si poradí bez pomoci blízkych? A ako prežíva noci? Veď on sa aj po zotmení bál vyjsť pred panelák vysypať smeti, stále sa obzeral okolo seba... Užíva lieky, ktoré sú v kombinácii s alkoholom silné. V záchvatoch plače... Kde si, Martinko? Kde?“ pýta sa bezmocne matka Mária. Dostali rôzne správy, ale ani jedna sa nepotvrdila. Videli ho vraj v Strážove, v Bytčici, v kostole, v meste... Ale kdekoľvek Mária prišla, všetko darmo. Všetci ľudia, ktorých Martin pozná, bývajú v Žiline - nevie si teda predstaviť, s kým by bol, kto by ho prichýlil. Skúšala pomoc aj u psychotronikov. Policajti prehľadali celé okolie, pátrali u bezdomovcov, po meste visia oznamy s fotkou, všetko márne. „Ja už neviem, čo si počať. Martinko, nech si kdekoľvek, veľmi si želám, aby si zachytil môj hlas. Moju prosbu. Vráť sa mi. Ozvi sa mi! Alebo priamo príď! Už nikdy sa nerozídeme. Len sa mi vráť.“
Polícia tiež hľadá
Martina Martin Beniač, narodený 4. júna 1978, trvale bytom na Borovej ulici v Žiline. Menovaný je chudej postavy, má dlhé a tenké ruky, nechty má polámané a zanedbané, má dlhé, chudé a rovné nohy. Telo má nachýlené dopredu s visiacou hlavou. Tvár má uhrovitú až alkoholickú, taktiež nos má uhrovitý a červený. Zuby má krivé odlomené, viditeľné vady a kazy, telo má zhrbené, chôdza pomalá, farba tváre červená, farba očí zeleno-modrá, vlasy hnedej farby, krátke, kučeravé, riedke, česané dopredu. Naposledy mal na sebe zimnú bundu čiernej farby, čierne obnosené rifle, pletený tmavomodrý sveter so sivým límcom, zimné topánky čiernej farby na šnúrovanie a na hlave čiernu šiltovku. Bol bez finančnej hotovosti. V prípade zistenia nezvestnej osoby žiadame občanov informovať políciu na čísle 158 alebo priamo jeho matku Máriu Beniačovú: 0908 661 271.
