Kto by si z detstva nepamätal nezabudnuteľné postavy a postavičky z bábkového divadla – veselého gašparka, krásnu princeznú, múdreho kráľa, udatného junáka alebo Drobčeka z televízneho Matelka. Bábkové divadlo milujú malí diváci a veľkí sa doň radi vracajú so svojimi deťmi. Ako vyzerá táto práca z pohľadu bábkoherečky, sme sa spýtali
Renáty Repkovej, ktorá oživuje bábky už pätnásť rokov.
Kedy začala u nás história bábkarstva?
Bábky vychádzajú zo starých ľudových tradícií a pohanských zvykov. Príkladom je každoročné vynášanie Moreny zrovna v tomto období, ktoré bývalo veľkolepým divadlom.
Kto priviedol k bábkovému divadlu vás?
Divadlu sa venujem odmalička. Narodila som sa v Levoči a už ako malé dievčatko som chodila do ĽŠU - odbor dramatický. Často som v detskej izbe medzi skrine natiahla na tyč deku a za ňou som pre sestry alebo bratrancov bábikami a plyšovými hračkami hrávala rozprávky. Neskôr mi rodičia kúpili maňušky a dokonca aj bábky Spejbla a Hurvínka, ktoré mám dodnes. Odbor bábkoherectvo som vyštudovala na Divadelnej akadémií muzických umení v Prahe. Od roku 1993 žijem v Žiline a odtiaľto dochádzam hrávať divadlo do rôznych miest a dedín.
Takže necestujú deti, ale vy za nimi?
Áno, osvedčil sa mi starý kočovný spôsob. Niekedy sa totiž stáva, že ak idú deti do bábkového divadla prvýkrát, môžu zažiť stres, keď sa tam zhasne, prípadne hrá hudba príliš hlasno. V materskej škôlke sú deti vo svojom známom prostredí. Deti, ktoré často vidia bábky prvýkrát, sú prekvapené, že „hračky“ sa zrazu hýbu a tá teta sa s nimi rozpráva, alebo príde k nim, čo dovtedy s televíziou nezažili. Samozrejme som zato, aby deti zažili divadelnú atmosféru aj v divadle. Svoje bábky, scény a kostýmy si pravdaže nevozím v maringotke, ale v aute.
Akými bábkami hrávate?
Stretla som sa už so všetkými typmi bábok – za šnúrky visiacimi marionetkami, zo spodu vedenými javajkami aj takzvanými otvorenými bábkami, ktoré vediem ako partnera. Radšej hrám s kladnými postavami, čiže žiadni čerti a strašidlá, nanajvýš tak zlá víla alebo jednohlavý drak. Rada mám postavy kráľovské a hoci sú pozitívne, každá má svoje chyby, tak ako majú i ľudia a počas príbehu sa stanú lepšími. Hrám aj so zvieratkami, v predstavení Janko Polienko mám na scéne až desať bábok naraz. Pohybujem súčasne len dvoma, pretože mám len dve ruky. V tom je práve umenie bábkoherectva – zahrať, aby deťom neprekážalo, že sa niektorá bábka práve nepohybuje.
Ako to robíte?
Postava sa nemusí hýbať, ak sa urazí či zaspí, prípadne je zakliata alebo jednoducho odíde.
Kto vám píše scenár a vyrába bábky?
Výtvarne spolupracujem s Hankou Lukšů. Šijem si len niektoré kostýmy pre ne, ale i pre seba. Aj scenár si pripravujem sama. Niekedy použijem námet z už existujúcej rozprávky, ale robím aj netradičné predstavenia. Povedzme každý pozná rozprávku o Šípovej Ruženke. Ale deti sa rady dozvedia aj to, čo sa vlastne stalo predtým, ako celé kráľovstvo zaspalo a či sa to vôbec muselo stať. Väčšinou hrávam sólo, ale niektoré predstavenia so mnou hrá kolega Boris Báčik.
Ako dlho trvá jedna rozprávka?
Takmer hodinu. Odohrám za deň dve, pričom aj spievam a celý čas mením hlas, štekám a kikiríkam, takže moja chrbtica a hlasivky dostanú zabrať. Je to aj psychické vypätie, pretože deťúrence sú hravé a je náročné upútať ich. Kedysi hrávali bábkoherci ukrytí za oponou. Ja som pri svojich predstaveniach súčasťou deja. Partnersky zapájam aj deti, dá sa povedať, že si „dýchame navzájom na krky“. Ak je niektorý divák veľmi živý, spravím z neho napríklad bubeníka, ktorý rozhlasuje správy po kráľovstve a razom je všetko v poriadku.
Sledujú rozprávku spolu s deťmi aj ich učiteľky?
Pravdaže, dokonca si aj poplačú, keď sa nechajú strhnúť dejom. Ale všimla som si, že viac ako rozprávku sledujú svoje ratolesti a tešia sa z ich reakcií. Deti sú totiž ohromne vďační diváci. Lenže sú aj náročným publikom, pretože sa nevedia zo slušnosti pretvarovať ako my dospelí a pokiaľ by som ich nezaujala, dali by mi to silne najavo. Predstavenie vedia prežívať, postavám fandia, varujú ich pred nebezpečenstvom, hnevajú sa na ne, povzbudzujú ich. Smejú sa, niekedy sa aj boja alebo fňukajú. Vždy im je veľmi ľúto, že sa to skončilo. Niekedy ma ani nechcú pustiť – dievčatám sa páčia moje kostýmy a chlapci sa chcú so mnou oženiť. Deti sú nadšené, keď sa bábok môžu na záver dotknúť.
Zažili ste na cestách nejaký trapas?
To viete, na toľkých predstaveniach sa človeku stane všeličo. Keď som hrala v Brezne na školskom dvore Princeznú Rozmarínku, strhol sa taký vietor, že mi celá scéna popadala. Deti z toho mali obrovskú radosť. Všetky sú rovnaké, majú veľký zmysel pre spravodlivosť. Chcú príbeh, v ktorom dobro zvíťazí nad zlom a všetky prekážky sa prekonajú. Ten detský smiech a potlesk sú pre mňa tou najväčšou odmenou. A úplne najviac ma poteší, keď mi deti na konci povedia: „To bolo to najkrajšie divadlo, aké sme videli.“ Aj keď to povedia deti, ktoré nikdy predtým ešte v bábkovom divadle neboli.