Mám v povahe zvedavosť

Anna Šisková študovala na pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove. Medzitým zároveň hrala v tamojšom divadle, odkiaľ po roku prešla do divadla v Trnave a v roku 1991 sa stala členkou divadla Astorka – Korzo ’90. Za svoj herecký výkon získala dvakrát cenu DOSKY a ako vôbec prvá slovenská herečka sa stala držiteľkou Českého leva za postavu Marie Čížkovej vo filme Musíme si pomáhať. Vedeli ste, že je rodáčkou z nášho regiónu?

Narodili ste sa v Žiline, vyrastali ste vo Vrátnej doline. Aké sú Vaše najrannejšie spomienky na detstvo? Sú krásne. Rodičia boli vedúci reštaurácie v Štefanovej. Vyrastala som medzi turistami a deťmi zo Štefanovej. Väčšinu času som bola vonku, pásla kravy alebo sa hrala s kamarátkami. Koľkých máte súrodencov a aký máte vzťah s rodinou? Mám dvoch bratov. Mala som štyroch, bohužiaľ však dvaja zomreli. Nemám už ani rodičov. Milujem svoju rodinu. Je to základ pre spokojný život, a tiež moja najdôležitejšia životná istota.

A za aký by ste označili svoj vzťah k obom dcéram? Snažili ste sa byť skôr vychovávateľom s autoritou alebo priateľom? Snažila som sa to spojiť, ale nedarilo sa mi to. Ako často chodievate do rodnej Terchovej a pri akých príležitostiach? Pravidelne v zime. Medzi Vianocami a Silvestrom chodievam na týždennú lyžovačku. Ale chystám sa aj v lete. No a potom ešte na Sviatok všetkých svätých na hroby.

Sú v ľudia, na ktorých sa špeciálne tešíte? Áno, mám tu veľa rodiny aj priateľov. Bratranca Jožka Hanuliaka, blízku rodinu Dubcovú a potom kamaráta Jožka Miču. Aká bola vaša cesta zo severného

Slovenska do hlavného mesta, čo ju sprevádzalo? Veľmi dlhá a zložitá. Púchov, Trnava, Prešov, zasa Trnava a pred 10 rokmi som prišla do Bratislavy. Myslím, že každé divadlo, aj ľudia, s ktorými som sa stretla, mi veľa dali. Každý z nás občas rekapituluje a pomyslí si, že jeho život sa mohol uberať rôznymi smermi.

Napadlo Vám niekedy, čo by bolo, keby ste zostali doma? Myslím, že mám v povahe zvedavosť a určite by som sa vybrala do sveta, aj keby som nebola herečka. Vždy ma lákalo spoznávať nových ľudí a nové kraje. A keby boli bývali otvorené hranice, keď som mala 20 rokov, ktovie, či by som tu ešte teraz bola. Považujete sa za praktický typ? Som praktická a zručná. Aspoň to o mne hovoria.

Čo je Vám bližšie - herectvo na divadelných doskách, alebo hranie vo filme? Divadlo hrám denne a film rekreačne, je to vzácnosť. V súčasnosti sa mi však črtá aj nové divadelné predstavenie aj film.

Získali ste množstvo ocenení, ste považovaná za vynikajúcu herečku - aký cieľ by ste ešte chceli dosiahnuť? Chcela by som stále pracovať, či už vo filme alebo v divadle. Každý herec má strach, že jedného dňa na neho zabudnú a nikde ho nezavolajú. A v živote si hlavne prajem, aby mi vydržal môj vzťah s partnerom a aby som žila v láske.

Rozlišujete medzi súkromím a prácou a čo má pre Vás väčší význam? Vždy malo pre mňa väčší význam súkromie, môj osobný život, rodina. Bez toho sa nedá žiť a pracovať. A keď sa nedarí v živote, pomôže mi veľa práce. Čo si myslíte o súčasných „hviezdičkách“, ktoré majú svojich 15 minút slávy? Prajem všetkým, nech majú radosť. Niektorí ľudia o sebe hovoria, že sú šťastní, iní nešťastní, ďalší sú spokojní so svojím životom, ale nie šťastní.

Čo Vy? Šťastie, nešťastie, radosť, bolesť sa striedajú v mojom živote ako deň a noc. Chcela by som viac pokoja. Z čoho vo svojom živote máte najväčšiu radosť? Keď môžem dobre navariť a za stolom sedia všetci moji blízki. Keď mám ľudí pri sebe, ktorých milujem.