Chcete vedieť niečo z histórie železničnej dopravy? Spýtajte sa Žilinčana Dušana Lichnera (57), ktorému známi hovoria aj „chodiaca encyklopédia“.
Keď mal šesť rokov, prvýkrát cestoval na parnom rušni. Odvtedy túžil stať sa rušňovodičom. Tento sen sa mu nesplnil, ale k železnici má blízko. Po absolvovaní VŠDS pracuje už 22 rokov na Žilinskej univerzite, momentálne na katedre železničnej dopravy v dopravnom laboratóriu. Keďže trávi celé dni vo vnútri, cez víkend rád vyrazí do sveta a snorí po všetkom, čo sa týka železnice.
Cestujem po Slovensku a fotografujem železničné budovy, strážne domčeky, rušňové depá, ale i vodárenské nádrže pre parné lokomotívy. V albumoch mám už vyše štyritisíc fotografií. Pre dobrý záber vychádzajúceho rušňa z tunela som schopný čakať na stanovišti aj pol dňa. Zhromažďujem aj pohľadnice so železničnou tematikou, najstaršiu mám lesnú železnicu Ľubochňa - Močidlá z roku 1910. Po desiatich rokoch zbierania informácií som vydal knihu Úzkokoľajky na Slovensku. Minulý rok mi vyšla v nemčine kniha o histórií koľajovej dopravy vo Vysokých Tatrách s úmyslom propagovať našu krajinu v zahraničí.
Okrem toho zbieram aj čiapky výpravcov a železničné lampáše. Lampášov mám dvanásť, najstarší je asi 60 –ročný. Niektoré svietili na akumulátorovú batériu, iné ešte na repkový olej alebo petrolej. Tieto svietidlá sa používali na označenie konca vlaku – teraz tam namiesto nich visia odrazové sklá – a iné nosili v nočnej službe kvôli bezpečnosti zamestnanci železnice.
Posledné tri roky venujem veľa času zhromažďovaniu materiálu o histórií železničných cestovných lístkov. Vo svojej zbierke mám okrem nich aj železničné preukážky, miestenky, režijné lístky i grafikony. Najskôr som chcel o tom napísať článok, potom brožúru a teraz to nevojde ani do knihy. Lístky mi zháňajú kamaráti, upratovačky z vlakov, ale veľa toho nájdem aj na starých železničných staniciach. Najstaršiu legitimáciu mám z roku 1907, je to preukážka zriadenca z košicko – bohumínskej železnice. Najväčšie mám jednorazové povolenie na jazdu z Tvrdošína do Turčianskeho Svätého Martina z roku 1945 o rozmere A4.
Lístky vlastním z mnohých krajín a z Číny mám aj povolenky na nástupište. U nás sa ešte vlani cestovné lístky tlačili na obdĺžniky z kvalitnej lepenky. Hoci boli malé, každý obsahoval evidenčné číslo, obchodné meno dopravcu, označenie výdajne, cenu, názov nástupnej a výstupnej stanice, vozňovú triedu, časovú platnosť aj údaj, či sa jednalo o lístok celý alebo polovičný.
Pri tejto záľube stretnem mnohých zaujímavých ľudí a nadobudnuté poznatky mi pomáhajú aj v práci. Rád by som raz spravil z mojich exponátov výstavu pre verejnosť.