Varínčan Viktor Cvacho sa po transplantovaní nového srdca cíti výborne.
V čase, keď sa osobnosťami roka stávajú obyčajné televízne rosničky, niekedy zabúdame na chirurgov, ktorí unikátnymi operáciami ročne zachraňujú stovky ľudských životov. To sú ozajstní experti, kapacity a právom si zaslúžia naše uznanie. Na špičkový výkon lekárov s vďačnosťou spomína aj Viktor Cvacho. V deň našej návštevy bolo tomu práve šesť a pol roka, čo mu úspešne transplantovali nové srdce.
Odkedy sa u nás vykonávajú transplantácie srdca? Prvú takúto operáciu vykonal v Kapskom Meste už v roku 1967 profesor Christiaan Barnard. Aj keď pacient s novým srdcom žil len osemnásť dní, znamenalo to revolúciu v medicíne. Na Slovensku takéto transplantácie robia až od marca 1998. Ja som bol šiestym v poradí. Dnes viem len v terchovskej doline o ďalších dvoch mužoch s novým srdcom. Doteraz bolo na Slovensku vymenených okolo 50 sŕdc. Treba však povedať, že hoci lekári vždy spravia všetko, čo sa spraviť dá, telo človeka zakaždým náhradné srdce nemusí prijať. Niektorí pacienti zomrú ešte na operačnom stole a iní krátko po operácií.
Kedy vás prestalo srdiečko poslúchať? Roky som pracoval v martinských strojárňach a veľa som sa narobil kamarátom po stavbách domov. Boli sme partia, pomáhali sme si jeden druhému, keď to bolo treba a možno som pri tom nejakú chorobu prechodil. Na jednej preventívnej prehliadke však zistili, že som prekonal srdcový infarkt. Postupne sa to zhoršovalo a cítil som čoraz väčšiu únavu. Ledva som vyšiel po schodoch, hneď som sa zadýchal a srdce mi nepravidelne búšilo. V septembri 1997 mi pracovalo už len na 20 percent. Vtedy mi doktor Augustín povedal, že potrebujem vymeniť srdce za druhé. Bol to šok nielen pre mňa, ale aj pre celú moju rodinu. Báli sa o mňa, ale nemal som na výber, keď som chcel žiť. Najskôr mi v bratislavskej nemocnici spravili komplexné vyšetrenie, či moje telo takýto zákrok zvládne. Potom ma tam pozvali opäť už ako čakateľa na vhodného darcu.
Aké boli vaše pocity pred operáciou? Z domu som odišiel 17. augusta 1998 o 9. hodine ráno a poobede o tretej mi povedali, že srdce je na ceste. Veľmi ma to prekvapilo, pretože iní pacienti čakajú aj celé mesiace a niektorí sa ani nedočkajú. Ani som si nestihol uvedomiť to riziko, čo ma čakalo a to bolo dobre. Ešte som stihol zavolať domov manželke a ako veriaci som sa pokojne odovzdal do božích rúk. Mal som 58 rokov a keď som tak ležal na tom operačnom stole, cítil som, aký je človek slabý, bezmocný a že ak nemá zdravie, tak nemá vlastne už nič.
Ako dlho trvala operácia? Pod narkózou som bol asi osem hodín. Manželka a deti celú noc bdeli a napäto čakali na výsledok. Transplantácia srdca je nesmierne náročná operácia. Nie je to tak ako keď niekomu darujeme obličku. Na to, aby mohol jeden človek dostať nové srdce, musí iný zomrieť. Chirurgovia mi rozpílili hrudník, choré srdce vybrali, nahradili ho srdcom darcu a elektrickým šokom ho uviedli do pravidelného rytmu. Na svojho darcu som sa nepýtal, možno je lepšie, keď o ňom nič neviem. Vraj to bol o dvadsať rokov mladší športovec. Jeho srdce však tlčie už v mojej hrudi. Zlaté ruky docenta doktora Viliama Fischera s jeho transplantačným tímom zvládli svoju prácu znamenite. Ráno moju manželku ubezpečili, že všetko dobre dopadlo.
Ako rýchlo ste si zvykli na nové srdce? Keď som sa prebral, bol som napojený na všelijaké kábliky a hadičky ako elektrická rozvodňa. Najskôr som ležal na áre, potom na izolačke a po 23 dňoch ma prepustili do domáceho ošetrenia. Spávať sa mi dalo len na chrbte, lebo kosti na hrudi som mal „zoštipcované“. Spočiatku som sa nemohol ani poriadne hýbať, ani sa len oholiť, no rana sa mi dobre zrástla a aj vďaka pomoci príjemného kolektívu transplantačného oddelenia som sa pomerne rýchlo zotavil.
Čo vám lekári po operácii zakázali? Pretože môj organizmus je náchylnejší na vznik infekcií, musím sa vyhýbať chorým na chrípku a podobne. Prvé dni sa rodina i lekári so mnou rozprávali len cez ochranné rúško na tvári. Vyhýbam sa aj domácim zvieratám. Doživotne budem denne užívať niekoľko druhov drahých liekov. Pravidelne chodím na kontrolu, kde mi berú zo srdca vzorky. Tiež musím celý život držať prísnu diétu, nemal by som jesť jedlá slané, mastné, údené, sladké a vysmážané. Samozrejme mám zakázaný alkohol a fajčenie. Ináč robím to, čo aj predtým, len sa viac šetrím. Keď nepáli slnko, jazdím na bicykli, ročne na ňom prejdem vyše tisíc kilometrov. Chodím na pešiu turistiku po horách a sem-tam aj odhádžem trocha snehu spred domu.
Zmenili ste sa po operácií? Viem, že som mal šťastie, aj narodeniny odvtedy oslavujem dvakrát v roku. Cítim sa teraz dobre, moje nové srdce mi tlčie spoľahlivo. Trinásť rokov som už na invalidnom dôchodku. Teším sa zo života, zo svojich detí aj zo svojich vnúčat. Keby som nebol šiel na operáciu, posledné štyri z nich by ma už pravdepodobne nepoznali. A hoci je tomu dnes už presne šesť a pol roka, stále mi to pripadá ako zázrak.