u: „Ničomné je ruku nepodať tým, ktorí klesli“. Rozprávali sme sa s riaditeľom žilinskej väznice Štefanom Horváthom.
Odkedy pracujete vo funkcii riaditeľa ústavu?
Do funkcie riaditeľa ma menoval generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže generál Otom Lobodáš v júli 2004. V ústave pracujem od roku 1983, keď som začal ako vychovávateľ a postupne som vystriedal viacero funkcií.
Takže prostredie ste poznali .... Áno a dôverne. Napokon, nástup do funkcie riaditeľa nebol pre mňa až také prekvapenie. Už ako zástupca riaditeľa som bol vybratý na funkciu riaditeľa ústavu ako takzvaná personálna rezerva a pod vedením bývalého riaditeľa Štefanka som bol na túto funkciu dlhodobejšie pripravovaný.
Ako porovnávate úroveň väzenstva pred a po roku 1989? Myslím si, že úroveň väzenstva na Slovensku bola aj pred rokom 1989 na veľmi dobrej úrovni. Politické aspekty, o ktorých sa hovorí, že boli na pôde väzníc pretláčané, som aspoň ja osobne nevnímal. Z vlastnej skúsenosti môžem doplniť, že napríklad počas medzinárodnej konferencie zameranej na problematiku väzenstva Slovenskej republiky boli zástupcovia väzenských správ z členských štátov Rady Európy pri návšteve našich väzníc pozitívne prekvapení.
Aký je vývoj žilinského ústavu za dobu vášho pôsobenia? Myslím si, že je to rad zmien, ktoré sa dotkli života vo väznici aj samotných väzňov. Dnes je bežné, že odsúdení trávia čas podľa svojich predstáv, majú aktivity, aby nežili len myšlienkami na delikt a trest. V každej cele je ústavný rozhlas, v čase majstrovstiev sveta v hokeji bola výnimočne predĺžená večierka, aby mohli sledovať v televízii v priamom prenose boj slovenských hokejistov a držať im palce. Majú možnosť duchovného vyžitia, ústav navštevujú duchovní i sestry Matky Terezy. K dispozícii majú ping-pong, cez leto hrajú futbal. Je tu komplexná zdravotná starostlivosť, od všeobecného lekára, zubára po psychológa, ktorý poskytuje väzňom aj rady v osobnom živote.
Väzenstvo v štátoch Európskej únie má vysokú úroveň zaobchádzania s väzňami - čo vyplýva z nášho vstupu? Naša legislatíva smeruje k pomerom v štátoch únie, boli prijaté isté odporúčania, na ktoré prihliadajú pristupujúce štáty. Osobne sa tiež zúčastňujem na tomto procese. Od decembra roku 2002 som viackrát služobne cestoval do Štrasburgu, keďže som bol podpredsedom vlády a ministrom spravodlivosti menovaný do komisie Rady Európy pre otázky výkonu väzby. Som však presvedčený, že napriek istým hendikepom v materiálnej oblasti je naše väzenstvo na porovnateľnej úrovni. Veľa závisí aj od podmienok v konkrétnom štáte - povedzme Holandsko presadzuje, aby každý odsúdený mal vlastnú celu, čo sa však nedá všade zrealizovať. Napríklad v Turecku by to bolo chápané ako trest, nie ako zvýšenie súkromia odsúdeného. U nás pristupujeme k tomu, aby sme znižovali počet väzňov na celách, optimálny stav sú 2-4 väzni na celu, pričom sa prihliada aj na priestor, stanovený zo zákona pre každého väzňa - je to 3,5 metra štvorcového a nový návrh zákona počíta ešte so zvýšením.
Myslíte si, že napriek zmenám pociťujú aj samotní väzni zlepšenie väzenského života? V každom prostredí sa vždy nájdu tí, ktorí budú nespokojní. Život vo väznici kopíruje spoločnosť ľudí za múrmi. Koniec koncov, nemožno očakávať, že človek, ktorému obmedzíte osobnú slobodu, bude šťastný. Svoju prácu však vykonávame v rámci zákona a ako takú sa ju snažíme robiť dobre.
Kto dnes tvorí väzenské „osadenstvo“ v žilinskej väznici? V súčasnosti zabezpečujeme výkon väzby pre Okresné súdy v Žiline, Čadci, Považskej Bystrici a pre Krajský súd v Žiline a zároveň výkon trestu odňatia slobody pre odsúdených v II. nápravnovýchovnej skupine, pričom pomer je 1:4, takže na jedného odsúdeného pripadajú asi 4 obvinení. Ženy tvoria asi 5 percent väzenskej populácie. Odsúdení pracujú vo vnútornej prevádzke ako údržbári, opravári, skladníci, či ako personál v kuchyni. Dokonca evidujeme aj žiadosti odsúdených z iných ústavov, kde nie sú pracovne zaradení a chcú ísť pracovať k nám do Žiliny.
Poznáte rozsudky odsúdených? Ste vždy presvedčený o ich spravodlivosti? Posudzovanie spravodlivosti rozsudkov nám neprináleží. Zabezpečujeme úkony stanovené zákonom a v rozsahu, ktorý stanovili súdy. Svojím spôsobom je táto práca poslaním, aspoň ja som to tak vždy chápal.
Aké sú perspektívy pre zmeny v živote väznice? Ideálne by bolo, keby došlo k rozdeleniu na zóny, kde by osem hodín trávili väzni v najužšom súkromí spánkom, ďalej priestor pre trávenie voľného času a v tretej časti pre výkon práce alebo dopĺňanie vzdelania. Nie je pravdou, že sme uzavretým svetom, ktorý existuje sám pre seba. Sme otvorení vonkajšiemu svetu a iniciatívu smerujúcu k skvalitneniu procesu zaobchádzania s väznenými osobami vždy uvítame.
