rozprávali so žilinskými predavačkami a s oblastnou manažérkou Margitou.
„Začala som s predajom kvetín už pred časom. Je to pre mňa možnosť, ako si privyrobiť peniaze, keďže som študentka na strednej škole,“ hovorí Lucia. Aj jej kolegyne sú väčšinou stredoškoláčky či vysokoškoláčky. Pri ich výbere je dôležitá komunikatívnosť, musia sa vynájsť v situáciách. Aj od vystupovania a od toho, ako je dievča upravené, závisí jej úspešnosť. V niektorých mestách klesol záujem po tom, ako kvety začali predávať pochybné indivíduá. „Ľudia vedia, že predavačky nie sú vtieravé, kvety si kúpia tí, ktorí majú záujem. Predávajú väčšinou dievčatá, ich priemerný vek je 19 rokov. Niektoré pri tom vydržia dlhšie, iné kratšie. Sú to ale „oddreté“ peniaze. Za večer sa poriadne nachodia, musia obísť veľa podnikov, väčšinou kaviarne, ale chodia aj na diskotéky,“ hovorí oblastná manažérka - študentka Margita. Tá riadi chod roznášky v Žiline. Štatisticky sa v jednej kaviarni predá 0,4 ruže. „Viac sa kupuje na sviatky, či už Deň žien alebo aktuálny Valentín. Rovnako aj pri frekventovaných krstných ženských menách ako Katarína, Zuzana, Jana,“ dopĺňa Margita. Nápad vznikol v polovici deväťdesiatych rokoch, inšpiráciou bol film s Vlastom Burianom Tři vejce do skla, kde bola scéna s predavačkou ruží. Po období komunizmu bol tento nápad osviežujúcou novinkou. Majitelia tvrdia, že začiatok ich pôsobenia bol najúspešnejší, lebo verejnosť sa stretla s niečím novým. Dnes vlna prekvapenia opadla a ľudia už vedia, o čo ide, keď k nim pristúpi dievča s košíkom ruží. Často sú to stáli zákazníci. „Poznáme ľudí, ktorí si od nás vždy kúpia kvet, máme ich rady. Niektoré z predavačiek si takto našli aj známosť. Nie je až takou výnimkou, že sa zblížia a nakoniec je z toho svadba.“ Niektorí muži často striedajú partnerky alebo sú jednoducho len pozorní ku svojej partnerke, takže si kúpia ružu zakaždým. Jej cena je už niekoľko rokov rovnaká, 90 korún. Pre niektorých je to veľa a dievčatá by vedeli povedať, ktoré známe celebrity či politici sú „držgroši“, a ktorí naopak gavalieri - profesionalita však nedovoľuje menovať. Cena ruže je oproti cene v obchodoch vyššia aj pre servis spojený s donáškou kvetov - v čase predaja sú kvetinárstva dávno zatvorené. Ku kvetom majú odnedávna možnosť zákazníci aj dostať fotografiu - nechajú sa odfotiť priamo na mieste a fotku si nájdu na internete. „Nie každý má záujem nechať sa odfotiť, ale to samozrejme rešpektujeme. Môže ísť o milencov, ktorí nechcú, aby svet vedel o ich vzťahu... Ale všeobecne je o túto službu záujem. Spomínam si, že keď som dostala fotoaparát prvý raz do rúk, na prvých fotkách nebolo odfotené nič. Ale ľudia to prijali s humorom,“ spomína si s úsmevom na svoje „fotografické“ začiatky Lucia. O úsmevné príhody nie je pri jej práci núdza. „Oslovujeme páry, nie partie ľudí alebo osamote sediaceho muža. Ale stáva sa, že práve takýto muž za nami vybehne na ulicu a kúpi si ružu. Čaká totiž na priateľku a toto mu padne vhod. Ruža je kvetom lásky, ale povedzme aj zmierenia sa po hádke... Raz sa mi stalo, že som oslovila dvoch mužov. Jeden z nich mal totiž dlhé vlasy a zozadu som si myslela, že je to žena. Až keď som prišla bližšie, zistila som opak. Bol to trapas, ale čo už. Tak som sa vynašla a opýtala sa, či nechcú doniesť ružu domov žene.“ V niektorých mestách navštevujú predavačky aj gay-kluby. Muži si ich vzájomne kupujú často, sú to vraj dobrí zákazníci. „Služby si dohodneme medzi sebou. Niektoré pracujú len v konkrétny deň, keď majú v škole voľno - iné, pokiaľ si chcú zarobiť povedzme na dovolenku, sa obracajú viac. Pomáhajú nám aj kladné ohlasy na našu prácu. V Žiline je v jeden čas vždy len jedna kvetinárka.“ Ruže sú priamo z Holandska. Pravidelná distribúcia zabezpečuje, aby boli čerstvé. Sú biele, červené, žlté. Medzi zákazníkmi sú vraj aj takí, čo majú radi len jednu farbu a inú si nekúpia. Podľa Margity majú Žilinčania najradšej žlté. Ozaj, aké ruže máte radi vy?
