„V mladosti som sa učila hrať na klavír. Vychodila som obidva cykly Ľudovej školy umenia. Moja mama upratovala kostol, a tak som si tam niekoľkokrát zahrala aj na organe,“ hovorí rodáčka z Bytčice. Prvýkrát sa verejnosti predstavila v roku 1975. Sused z jej rodnej obce ju zobral do Čičmian, kde dostala prvé miesto organistky. „Prišli sme do Čičmian a pán farár mi hovorí, aby som sa pripravila, že o polhodiny začína omša. Tak som odohrala svoju prvú bohoslužbu. Hneď potom mi povedal, že na druhý deň sú ďalšie dve, aby som zostala. Tak som zostala,“ spomína Beáta Pekná. Odvtedy dva roky pravidelne dochádzala do Čičmian, až kým nenástupila na vysokú školu v Bratislave. „Potom som chodila už len asi každé dva – tri týždne. V Bratislave mi však hrávanie chýbalo. Tak som sa ozvala na inzerát v Katolíckych novinách a polroka som hrala aj v Záhorskej Bystrici.“ Keď skončila vysokú školu ekonomickú, farnosť v Čičmanoch zrušili a priradili ku Konskej. Kňaz v Konskej o Beátu nemal záujem, pretože mal svojho organistu. „V roku 1983 som začala dochádzať do Rajeckej Lesnej. Tu som odohrala takmer sedemnásť rokov. Napísala som aj brožúrku o farnosti a nacvičila chrámový spevokol,“ spomína na svoje nádherne prežité roky v Rajeckej Lesnej. Bohužiaľ, po zdravotných problémoch musela na prelome tisícročí s hraním skončiť. „Cítila som, že mi je bez hrania ťažko a chcela som v hudbe ešte niečo dokázať. O dva roky neskôr som zavolala na farnosť, kde som s hraním začínala, do Čičmian. Vysvitlo, že nemajú organistu a že ma berú. Tam hrávam doteraz,“ hovorí Beáta, ktorá celý svoj život zasvätila hre na organ a duchovnému životu. Niet sa čo čudovať. Sama totiž hovorí, že má absolútny sluch. „Je to Boží dar a ja som ho dostala nezaslúžene. Uvedomila som si to, keď som mala jedenásť rokov. Mama prišla z duchovného cvičenia a zaspievala piesne, ktoré ich tam naučili sestričky. Okamžite som ich vedela znotovať a vedela som, že hudbu nikdy neopustím.“ 
