kto iný, ako tréner a manažér žilinských volejbalistiek a Katkin manžel Jaroslav Kovalik. „Je to taký zvláštny pocit a niečo pre mňa úplne nové. Bezstarostnému životu je koniec. Teraz sa už musím o niekoho seriózne starať. Synček, malý človiečik, je úplne bezbranný a závislý na mne a ja sa musím oňho postarať,“ povedala nám tesne po pôrode Katarína. Úspešnej volejbalistke sa život úplne zmenil. „V mojom živote sa zmenilo úplne všetko. Je to zvláštny pocit. Na prvom mieste je teraz Šimonko. Športovú budúcnosť mu však neplánujem, to nechám na ňom. Keď som už ale vedela, že to bude chlapec, povedala som si, že to nebude volejbalistka po mne. Podľa môjho názoru je ale správne, keď dieťa športuje a nefláka sa. Bude teda s nami chodiť po turnajoch a nech si sám vyberie, či bude aktívne šprotovať,“ hovorí mama Katarína. Šťastím žiaril aj otec Jaroslav. „Samozrejme, že je na syna hrdý. Je šťastný a šťastní sú aj moji rodičia, veď je to ich prvé vnúča,“ dodala Katka. Aby so Šimona nebol jedináčik, mali by sa Kovalikovci poponáhľať s ďalším. „Ešte neviem, či sa budeme snažiť o ďalšie,“ hovorí s úsmevom Katarína a dodáva: „Predovšetkým uvidíme, ako zvládneme toto. Jedno ešte budeme chcieť, ale to je skôr hudba budúcnosti.“ Hovorí sa, že pozerať sa na svoje spoluhráčky z lavičky je nepríjemný pocit. Čo na to Katarína Kovali-Rimovská? „Aj ja mám pri pohľade z lavičky nervy. Najlepšie je to totiž na ihrisku. Mám dosť skúseností, často už dopredu viem, čo súper urobí. Baby na ihrisku to však niekedy nevidia a mňa ide vtedy roztrhať. Na tréningu je to v pohode, dokážu predvídať a vychytať neskutočné lopty. V zápase však niekedy stoja ako ypsilony. V každom prípade je to na lavičke horší pocit, ako na ihrisku.“ Sama sa však už na ihrisko vrátiť nemieni. „Iba ak rekreačne. Myslím si, že už stačilo. S volejbalom som prežila veľmi veľa. S dievčatami si rada zatrénujem, ale prvoradý je teraz pre mňa synček Šimonko,“ dodala na záver šťastná novopečená matka Katarína Kovalik-Rimovská.
