Považské múzeum v Žiline je bohatšie o ďalší exponát do svojich zbierok - tentoraz dokonca o hodnotný nález z doby ľadovej. „Ide o časť lebky medveďa jaskynného, s latinským názvom Ursus spelaeus. Tento obyvateľ poslednej doby ľadovej sa bežne vyskytoval aj na našom území počas mladšieho pleistocénu, v rozmedzí obdobia 270 000 – 10 000 rokov pred naším letopočtom,“ hovorí zoológ Ladislav Hlôška z Považského múzea v Žiline. Hlôška krátko po získaní cenného exponátu vylúčil porovnaním, že ide o lebku bežného medveďa hnedého a potvrdil, že patrí jeho robustnejšiemu a staršiemu „kolegovi“. Medveď jaskynný bol o tretinu väčší než medveď hnedý, dosahoval hmotnosť až pol tony. „Bol mohutnejší, s krátkymi silnými nohami a zvlášť robustnou prednou časťou tela, veľkou hlavou a silným čelom. Podľa získaného exponátu, ktorý pochádza zo zadnej časti lebky, sa dá povedať, že išlo o stredne starého jedinca,“ dopĺňa Hlôška. Tento dávny obyvateľ lesov a jaskýň bol však vegetariánom a stál vlastne na čele ríše cicavcov, na úrovni s jaskynným levom. Spoločnosť im tvorili jeleň obrovský, srstnatý nosorožec či mamut, bežné zvieratá tej doby. Medveď jaskynný patril k najväčším šelmám vo vtedajšej Európe, no nebol až takou bežnou lovnou zverou našich predkov, ako sme sa učili. Zomieral skôr v dôsledku staroby, či nedostatočnej prípravy na zimný spánok. „Hlavnou príčinou jeho vyhynutia, čo potvrdili aj výskumy, bol rozsiahly úbytok lesov koncom doby ľadovej, ktorý súvisí so zmenami podnebia v Európe. Toto tvrdenie je aj dôkazom toho, aká úzka väzba organizmov na biotop existuje v reálnych, prírode blízkych ekosystémoch a aké nebezpečenstvo pre súčasné rastlinné a živočíšne spoločenstvá predstavujú klimatické zmeny na Zemi vyvolávané činnosťou človeka,“ hovorí L. Hlôška. „Veľkou raritou je, že ide o aktuálny a čerstvý nález z nášho regiónu, kde týchto nálezov nemáme veľa. Väčšinou totiž ide o nálezy z Važeckej jaskyne a tie navyše putujú do bratislavských múzeí.“ Získaná časť lebky pochádza z okolia Žiliny, ale presnejšiu lokalizáciu nechcú zverejňovať, pretože výskum stále pokračuje a existuje riziko „nechcenej návštevy“ na mieste nálezu. Týmto spôsobom zo Slovenska uniká veľa nálezov vysokej hodnoty. Záverom podotknime, že nález získalo múzeum ako dar od žilinského speleológa Jána Dubravaya. Podobných uvedomelých darcov by si kultúrne inštitúcie, ktoré sa často potýkajú s existenčnými problémami, zaslúžili nesporne viac.