Zo všetkých známych živočíšnych druhov tvorí hmyz 96 percent. Na každého človeka planéty pripadá asi dvesto miliónov kusov hmyzu. Entomológovia – ľudia zaoberajúci sa životom hmyzu, každoročne objavia tisíce nových druhov a poddruhov. Jeho skúmanie je nesmierne náročné, preto mnohé druhy vymreli skôr, ako mohli byť vôbec objavené. Varínčan Emil Piovarči sa tejto jedinečnej záľube venuje od detstva, presnejšie 63 rokov.
Už ako malý chlapec som mal rád prírodu. Chrobáky som si začal bližšie všímať ako dvanásťročný, keď som chodil s otcom na poľovačky. Od roku 1958 som ich začal zbierať systematicky a odborne. Vtedy sa ozvala moja zberateľská vášeň. Tridsaťpäť rokov som pracoval v Martinských strojárňach ako technológ v prevádzke na výrobu motorov, preto mi boli vychádzky do prírody vzácne.
Na Slovensku je známych 101 čeľadí chrobákov a tie sa ešte delia na druhy a poddruhy. To je z hľadiska zberateľstva nezvládnuteľné. Špecializujem sa preto na okolie Varína a oblasť Malej Fatry, najmä na fúzače (Ceranbycidae), skarabeusovité (Scarabaeidae) a bystrušky (Carabidae). Ostatné čeľade zbieram len okrajovo. Keď som začínal, Malá Fatra nebola ešte prebádaná, dnes tu poznáme 62 čeľadí chrobákov (Coleoptera) a 938 druhov chrobákov.
Vo svojej zbierke mám exempláre z celého sveta rôznych rozmerov, od milimetrovej bystrušky po pätnásťcentimetrového Dynastes hercules, ale mal som v ruke aj raritu – 20–centimetrového Dynastesa z Amazónie. Najväčší z fúzačov sveta je Titanus giganteus z pralesov Amazónie. Meria až 15 centimetrov. Je najdrahším chrobákom na svete, jeden kus stojí až 8 000 korún. Vlastním aj niekoľko unikátov. U nás vo Varíne som 10. júna 1981 našiel lienku Bulaea lichatschovi. Ide o prvý nález tohto druhu na Slovensku. Jej výskyt je len v južných častiach Balkánu. Neuvádza sa ani v katalógu od J. Roubala Coleopter Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Keď je teplo, chodím do prírody, pozerám po kvetoch aj pod kamene, kde sa hmyz ukrýva vo vlhku. V noci však na lúky nechodím, bojím sa medveďov, jednu medvedicu som už stretol a to mi stačilo.
Chytiť chrobáky nie je jednoduché, pred svetlom sa ukrývajú v napadanom lístí alebo v tráve. Vyplašia ich už otrasy našich krokov. Každý chrobák sa vám nebude „špacírovať“ po dlani ako lienka. Tá sa o život nebojí, lebo ako potrava má veľmi nepríjemnú chuť. Chrobáky zberám do zemných pascí, do entomologického sklepávača alebo ručne z rastlín a padlých stromov. Niektoré mi priniesli aj známi zo zahraničia alebo ich kupujem a vymieňam s inými zberateľmi.
Odchytené chrobáky usmrcujem éterom, potom ich preparujem a zdokumentované umiestňujem do vzduchotesných škatúľ s dezinfekčnou látkou. Ináč ani muche neublížim, podľa momentálnych platných slovenských zákonov je to dokonca trestné. Ale že milióny chrobákov uhynú pri kosení, to nevadí nikomu. Tie zákony sú nezmyselné, veď ako by sme vedeli, čo tu máme, ak chrobáky nechytíme a neidentifikujeme?
Roky pozorujem hmyz a stále žasnem, aký je dokonalý. Máme čo obdivovať a je toho veľa, čo sa môžeme od neho naučiť. Sú úžasne dobrí letci a akrobati. Niektoré vedia lietať aj hore nohami, či dozadu, ba aj v daždi pomedzi kvapky. Dokážu vyvinúť rýchlosť aj vyše 70 kilometrov za hodinu a krídelkami môžu mávať viac ako tisíckrát za sekundu. Niektoré druhy vnímajú i ultrafialové žiarenie, ktoré ľudia nevidia. Aj reflexy majú mnohonásobne rýchlejšie ako my a samček dokáže tykadlami zacítiť samičku na kilometre. Živia sa mäsom, hlavne inými druhmi hmyzu alebo rastlinami a to živými i odumretými. Tým čistia zem. Pre ľudstvo sú veľmi užitočné. Niektoré druhy likvidujú škodcov, iné opeľujú stromy. Okrem toho hmyz obsahuje aj veľa proteínov, bielkovín a vitamínov a raz v budúcnosti sa možno stane hlavnou potravinou pre človeka. Niektoré dospelé jedince chrobákov však potravu neprijímajú, pijú len rosu alebo nektár a miazgu stromov.
Zo všetkých druhov hmyzu nám škodí len jedno percento. Tie požierajú úrodu, prenášajú choroby. Na lúkach pri Varíne som objavil jedovatého chrobáka Meloä violaceus, ktorý tam žije od začiatku apríla do začiatku júna. Je tmavomodrý, niekedy čierny, sedem centimetrov dlhý a nehryzie, ale pri dotyku rukou vylučuje zo svojho tela hnedú tekutinu s prudko jedovatou látkou cantharidinom, ktorá spôsobuje zápal mozgových blán a následnú smrť. Aj mŕtve telo chrobáka obsahuje tento jed. Okrem neho na južnom Slovensku žije ešte jeden jedovatý druh Lytta vesicatoria.
V dospelom štádiu žijú chrobáky najviac pol roka, ba niektoré len dva dni. Samička po naparení nanesie vajíčka a uhynie. Teda väčšinou uhynú skôr, ako sa z vajíčok vyliahne ich potomstvo. To, čo sa z vajíčka vyliahne, sa na svojich dospelých rodičov vôbec nepodobá – je to larva. Keď larva dorastie, na bezpečnom mieste sa zakuklí a vtedy získa podobu dospelého chrobáka. Často sa líšia aj samčeky od samičiek.
Veľa fúzačov bude teraz po tej kalamite vo Vysokých Tatrách. Tie to tam „upracú“, no horšie bude, ak sa rozmnožia ipsy, pretože tie napadnú aj zdravé stromy. Dúfajme, že sa tam rozmnoží vzácny fúzač Pachyta lamet.
Teraz v zime, keď hmyz spí, sa venujem dokumentačnej činnosti. Škoda, že v okrese Žilina nemáme založenú entomologickú spoločnosť, kde by sme si vymieňali skúsenosti. Stretávame sa len občas na burzách. Pred tromi rokmi som svoje poznatky za roky 1958 – 2001 spracoval písomne pre správu Národného parku Malá Fatra. V roku 1980 som stovky chrobákov daroval do národného múzea v Bratislave a pred ôsmimi rokmi som venoval veľkú zbierku aj Považskému múzeu v Budatíne. Boli v nej výsledky môjho tridsaťročného prieskumu v okolí Varína. Žiadne z mojich detí sa tejto záľube nevenuje, a tak s najväčšou pravdepodobnosťou v múzeu napokon skončí celá moja zbierka.
