Z akej rodiny pochádzate? Môj rodný dom stál v centre Žiliny, na terajšej Predmestskej ulici. Mali sme veľkú záhradu a tesne popri nás tiekol potok Všivák. Môj nebohý otec bol garbiar – spracúval surové hovädzie kože na výrobu krpcov. Moja mama mu pri tom pomáhala. Potom prišiel Baťa a ten drobných remeselníkov zlikvidoval lacnejšou pracovnou obuvou. Mal som desať rokov, keď otec remeslo zanechal. Za socializmu náš dom zbúrali a postavili tam panelákové sídlisko – srdce ma bolí, keď idem okolo.
Kde ste chodili do školy? Do ľudovej som chodil päť tried v Remeselníckom dome a potom v roku 1930 som nastúpil na jedinú strednú školu u nás – na Žilinskú reálku, kde som v roku 1939 zmaturoval. Potom som dva roky pracoval na daňovom úrade. V roku 1941 vypísalo ministerstvo poľnohospodárstva štipendium na štúdium veterinárnej medicíny vo Viedni. U nás dovtedy boli zverolekármi väčšinou len Česi a Židia a tí sa zrazu stali nežiaduci. Napodiv som štipendium dostal aj ja a to na celú dobu štúdia.
Viete, čo to vtedy bolo? Ako daňový úradník som dostával mesačne tisíc korún a ako študent šesťsto. Neme- cky som trochu vedel, tak som si zbalil kufre a vlakom sa vypravil do Viedne. V Rakúsku som prežil štyri roky. Chodil som do starej školy, založili ju ešte za Jozefa II. ako druhú vysokú školu na svete. Boli tam výborní profesori. Aj keď bola vojna, mám na ňu pekné spomienky. Raz nám priviedli z cirkusu Medráno mohutného slona s veľkým abscesom – hrčou na zadnom stehne. Pri vedomí sme mu ju rozrezali, ranu vyčistili a slon bol zachránený. Pred náletmi sme sa schovávali natlačení v betónových bunkroch. V jednom nás bolo 25-tisíc ľudí, zatiaľ čo americké a anglické lietadlá zhadzovali bomby na mesto. To bolo 14. marca 1945. Aj našu školu zbombardovali, preto som štúdium dokončil v Brne.
Ako začala vaša pracovná kariéra? Rok po vojne som nastúpil do Bratislavy na povereníctvo poľnohospodárstva na oddelenie žrebčej nákazy. S ruskou armádou sa k nám totiž dostalo veľa pohlavne nakazených koní. Vyriešili sme to umelým oplodňovaním kobýl. Inseminačné odbery som robil aj u hovädzieho dobytka. Bolo to výhodné, lebo z jedného skoku sa mohlo osemeniť aj 150 kráv. Často sa stáva, že plemenný býk už ani nežije a ešte stále sa mu rodia teľatá. Potom mi štát zaplatil ročný študijný pobyt v Dánsku. Vrátil som sa po februárových udalostiach, priniesol som veľa cenných informácií z veteriny, ale komunistický režim z nich nič nevyužil. Ešte som mal z toho aj problémy. Oženil som sa a tri roky som školil inseminačných technikov v Ivanke pri Dunaji. V roku 1953 som sa vrátil do Žiliny a odvtedy tu bývam.
Akú prax ste robili v Žiline? Bol som okresným a obvodným zverolekárom. V obvode som mal asi desať obcí. V celom okrese sa chovalo vtedy stovky kráv a koní. Chodili sme im brať krvné vzorky na Brucelózu. Očkoval som psov proti besnote, na salaše som chodil odčervovať ovce. Koľkokrát ma zavolali aj v noci k dusiacej sa krave. Keď jej ostal v pažeráku zemiak alebo jablko, hadicou som jej ho zasunul do bachora. Na líščej farme v Martine raz líške zostala v sieti noha a lišiak jej ju obhrýzol na kosť. Pahýľ som jej odrezal a líška na troch nohách vyžila. Zvieratám som dával aj narkózu, hlavne koňom, keď si pri kopaní podkovami navzájom potrhali kožu a bolo ich treba pozošívať. Kancov som uspával pri kastrovaní - odstraňovaní pohlavných orgánov - semenníkov. Kone sa kastrovali, aby boli pokojnejšie a dali sa ľahšie ovládať pri práci. Plemenné kance sa kastrovali po roku, lebo by oplodňovali svoje potomstvo. Lepšie potom aj priberali, ich mäso bolo chutnejšie a nepáchlo. Museli sme ich uspať, lebo taký 350-kilový kanec je už riadne nebezpečný, kto ho udrží? Dostal injekciu do ušnej cievy, za polhodiny sa prebral a ako vám ten potom kvičal! Pomáhal som aj pri „pôrodoch“ kráv. Stávalo sa, že gazda zverolekára nezavolal a krava mu neodborným zásahom laikov pri telení dotrhaná zhynula. Veľakrát som musel krave plodový obal povyberať rukou, aby v nej nezostal a nerozkladal sa.
Museli ste často zvieratá utratiť? Tomu som sa vyhýbal. Zvieratá mám rád, veď ja nezabijem ani kapra. Mojim deťom som preto doma nedovolil chovať psa ani mačku. Keď si na ne zvyknú, trápia sa, ak uhynú. Mali sme len zajačiky, teraz chováme štyri sliepky, ale tie zabije moja manželka. Je tiež zaujímavé, že celých 34 rokov som pomáhal zvieratám pri rôznych úrazoch a chorobách, ale ja sám som jakživ chorý nebol.