Komiks. Nazývajú ho bublinkové médium alebo obrázkové príbehy v pásikoch. Narodil sa v Amerike. Napínavé krátke kreslené historky o Mickey Mouseovi, Tarzanovi, Batmanovi, King - Kongovi alebo Káčerovi Donaldovi si získali tisíce fanúšikov. Mnohé neskôr sfilmovali. U nás bol komiks po druhej svetovej vojne ako kapitalistický produkt a buržoázny prežitok zakázaný. Trpeli ho len v detských časopisoch a volali ho kreslený seriál. Po Jozefovi Ladovi, Ondřejovi Sěkorovi a Jánovi Fisherovi začala ďalšia generácia skvelých karikaturistov uverejňovať svoj humor v časopise Roháč. Medzi elitu našich kresliarov patrí najmä Božena Plocháňová, Viktor Kubal, Milan Vavro a najstarší z nich, dnes 83-ročný karikaturista Jozef Schek, občianskym menom Jozef Babušek, ktorý je považovaný za otca komiksu na Slovensku. Jeho Jožinko - dieťa svojich rodičov u nás vychádzal vyše dvadsať rokov. O tom, ako tieto komiksové príbehy vznikali, nám niečo prezradila jeho dlhoročná blízka spolupracovníčka, Bratislavčanka, scenáristka Stanislava Liptáková alias Kamila Stašková.
Kedy ste sa zoznámili s pánom Babuškom?
Joži robil v piešťanskej Kovotechne priemyslového dizajnéra. Je autorom napríklad aj známeho loga chladničiek Calex. Potom vyštudoval kunsthistóriu. K nám do Roháča ho v 60-tych rokoch priviedol môj kolega Kalo Uhrík. Zoznámili sa pri volejbale. Väčšinu kreslených vtipov nám vtedy dodávali rôzni architekti a výtvarní umelci, ktorí kreslili vo voľnom čase ako svoje hobby. Joži najskôr od roku 1947 uverejňoval svoj kreslený humor v Čechách. Potom dlhé roky pôsobil ako grafik v redakcii Štart.
Seriálom Jožinko - dieťa svojich rodičov bavil národ dvadsaťtri rokov...
Joži prispieval najskôr kreslenými jednoobrázkovými vtipmi. V septembri 1965 na popud Kala Uhríka nakreslil prvý príbeh s názvom Dieťa svojich rodičov, ktorý o štyri mesiace s kolegami premenovali - možno podľa neho - na Jožinko - dieťa svojich rodičov. V tom istom čase začala kresliť Božena Plocháňová svojho Škaredého Billa a krásnu Mary. Jožinko v Roháči nebol žiadny superhrdina, ale obyčajný chlapec z obyčajnej mestskej slovenskej rodiny. Jeho seriálový otec bol úradníkom a jeho mama v domácnosti. Presne ako autorovi rodičia. Spolu s ním sa v príbehoch objavovali aj jeho kamaráti. Niekedy mal psíka alebo maličkú sestru s cumlíkom. Rodinka sa vozila na vysokom aute. Ostatné postavy mená nemali. Seriál sa humornou formou zaoberal medziľudskými vzťahmi. Nastavoval tvár spoločnosti, ako sa vtedy vravelo. Huncút Jožinko mal stále rovnaký vek. Stváral pestvá na voľné pokračovanie. Hoci hlavnou postavou bol malý chlapec, seriál čítali najmä dospelí. Sledovali ho však nielen pre textovú pointu, ale aj pre pútavé kresby. Joži Babušek vedel nakresliť hocičo - človeka, zvieratko, dokonale vyjadril pohyb, zvuk, strach alebo radosť. V počiatku bol seriál dvojfarebný, od januára 1969 už farebný. Najskôr vychádzal vodorovne, od apríla 1971 boli obrázky v stĺpčeku pod sebou. Od roku 1973 býval na poslednej strane, ale čitatelia si ho aj tak vždy prečítali ako prvý. Jožinko sa zmenil len raz - najskôr mal iba jeden vlas a potom mu pribudla strapatá štica. Odpočinul si len v roku 1975, kedy seriál nevychádzal. Po ročnej pauze si však svoju obľúbenú postavičku čitatelia vyžiadali späť. Vytrvalo, týždeň čo týždeň sa objavoval na stránkach Roháča, v každom diele väčšinou štyri obrázky, čo je za tie roky vyše 4 000 kresieb! Joži si sám k nemu písal scenár. Mal množstvo nápadov. Seriál skončil v ja-
nuári 1988. Joži okrem toho uverejňoval po celý čas aj samostatné vtipy, ilustrácie a pre Roháč kreslil i titulné strany.
Ako vzniká komiksový príbeh?
Joži bol veľmi príjemný kolega. Kreslil doma v Piešťanoch a do redakcie v Bratislave nám to každý týždeň nosil osobne. Väčšinou až na poslednú chvíľu. Najlepšie sa mu kreslilo tesne pred uzávierkou, vtedy pracoval aj v noci. Kreslil tvrdým oceľovým perom alebo labutím brkom a čiernym tušom. Potom obrázky vymaľoval štetcom a farbami. Kresby v časopise merali 6 x 6 centimetrov, ale on ich kreslil minimálne na formát A3. Niekedy pri kresbe detailov používal aj lupu. Je vynikajúci pozorovateľ a majster pera. Postavy jeho seriálu komunikovali nielen medzi sebou, ale i s čitateľmi a dokonca aj so svojím autorom. Občas sa v seriáli objavili aj jeho skutočné ruky, prípadne topánka.
Aké ste mali skúsenosti s cenzúrou?
Cenzúra za bývalého režimu karikaturistov dosť obmedzovala. Do roku 1968 sa muselo ísť pred odchodom do tlačiarne na tlačový dozor. Niektoré obrázky hneď vyradili, pri iných zmenili text. Pri niektorých materiáloch sme to naschvál preháňali, aby tam po vyškrtaní aspoň niečo zostalo. Keďže Roháč bol u nás jediný humoristický časopis, a kritizovali sme pomery doby, tolerovali nám viac, ale v Jožinkovi sa ani v najväčšej cenzúre neobjavili pionierske šatky, oslovenie "súdružka učiteľka" a podobne. Ale tiež sa nesmeli zobrazovať s krížmi Mikulášske čiapky alebo kostolné veže.
Ako sa vám s Jozefom Babuškom spolupracovalo?
Spolupracovali sme 31 rokov. Joži bol aj vynikajúci realistický kresliar. V časopise Elektrón v sedemdesiatych rokoch začal uverejňovať náročnejšie napínavé vedecko-fantastické seriály ako Cesta slepých vtákov, Slnečné jazero a Runa Rider, ktoré sa považujú za vrchol jeho tvorby. Ja som mu písala scenár. Je to už dávno. Spravili sme toho dosť. Obaja sme roky na dôchodku. Ja už netvorím a Joži tiež už desať rokov pero v ruke nedržal.
Prečítate si dnešné humoristické časopisy?
Súčasný humor je podľa mňa slabý a pomerne vulgárny. Moderné komiksy sú vysoko akčné. Sú určené pre inú skupinu čitateľov. No verím, že aj v čase videa a televízie tu má kreslený humor stále svoje miesto.
Autor: foto: archív
