venska, dočkala sa ho v roku 2000. Veronika Moskálová je futbalom strelená dodnes. „Futbal som začala hrať s chlapcami od susedov a spolužiakmi, keď som mala 9 rokov. Futbal ma baví odjakživa, dá sa hrať kedykoľvek a kdekoľvek. Stačí lopta, kúsok miesta a pár kamarátov. Spočiatku ma brali chalani ako raritu, ale zvykli si. To zvykanie dlhšie trvalo mame, radšej by ma bola videla pri dievčenských veciach, pri vyšívaní či štrikovaní, ale postupne začala moju záľubu tolerovať, dokonca mi začala aj fandiť,“ spomína si na svoje začiatky s futbalovou loptou Veronika Moskálová. So súťažným futbalom začala v sezóne 1984/85 v Nimnici, ktorá hrala so Spišskou Novou Vsou, Trnavou a Holíčom I. slovenskú ligu. „Raz za týždeň som do Nimnice cestovala na tréning, každú sobotu na zápas. Nebolo to jednoduché, ale hrala som svoj milovaný futbal,“ pokračuje Veronika. Keď sa kvôli nedostatku financií v roku 1987 ženský futbalový klub v Nimnici rozsypal, vznikli v Košeci, Ilave a v Beluši nové kluby, v podstate z tých dievčat, ktoré hrávali v Nimnici. Veronika dostala ponuku z Ilavy. „Stále som čakala, že sa niečo začne diať aj v Žiline. Stalo sa. V lete roku 1991 tu vznikol ženský futbalový tím, o rok neskôr som si aj ja obliekla jeho dres. A prežila som tu najkrajšie chvíle svojho života,“ je dodnes presvedčená Veronika. „Keď sme sa stali majsterkami Slovenska, bolo to niečo úžasné. Dlho som o tom snívala a obetovala som tomu všetko. Poriadne sme to aj oslávili, aj keď musím povedať, že ženský futbal vždy bol a aj je v tieni mužského, ale my sme si tie oslavy urobili krásnymi,“ s úsmevom sa vracia do čias najväčšej slávy žilinského ženského futbalu. Ako prvý ženský klub zo Slovenska hrali v roku 2001 prestížnu Ligu majstrov v holandskom Tenderleede. Veľmi neuspeli, ale európsky ženský futbal je oveľa viac vpredu. Pribudli však ďalšie medzinárodné skúsenosti.
S aktívnou kariérou futbalistky skončila Veronika v roku 2002. To mala za sebou viac ako 250 ligových majstrovských zápasov. Vtedy už rok trénovala žiakov zo svojho rodného Zbyňova, ktorí hrali II. triedu. Od sezóny 2004/05 sú v Zbyňove dve žiacke družstvá. Mladších aj starších žiakov trénuje v I. triede práve Veronika. „Nevynechala som ani jeden tréning a chlapci ma rešpektujú. Chcem ich niečo naučiť, hlavne tých menších. Väčší už majú svoj rozum a o rady ani veľmi nestoja. Podľa toho ich hra aj niekedy vyzerá,“ komentuje s úsmevom svoje trénerské skúsenosti. Rodina Veronike fandí. Futbal hráva aj jej mladší brat, párkrát bola na futbale aj mama, najvernejší fanúšik je však otec. Nevynechá ani jeden zápas zbyňovských mužov, príde sa však pozrieť aj na mladších žiakov, kde hrá jeho vnuk Miško a vnučka Alžbetka. Pod Veronikinou taktovkou. „Futbal je môj koníček na celý život. Nikdy som ho nerobila kvôli peniazom. Skôr dávam vlastné. Ale neľutujem a ani nikdy nebudem ľutovať. Teší ma, keď vidím radosť detí, keď sa im niečo podarí, keď získajú nejaký ten bod. Pokiaľ budem vládať a deti budú mať záujem, pokiaľ budú na detský futbal aspoň základné podmienky a peniaze, budem to robiť stále,“ tvrdí útle žieňa s obrovským srdcom bojovníka.
