Je otcom rodiny, inžinierom a majiteľom softvérovej firmy. Okrem toho je však horolezcom, inštruktorom horolezectva a strážcom orlích hniezd. Žilinčan Peter Kostelanský (38)
sa výškam nevyhýba - naopak, priťahujú ho už celé roky.
VYSOKOŠKOLÁK AJ HOROLEZEC
„Leziem už veľmi dlho, ani si hádam nespomeniem, kedy som začal,“ hovorí o svojich lezeckých začiatkoch. „Doma sme vždy chodievali do hôr, turistika bola v našej rodine bežná vec. Teraz sa to vlastne opakuje. So svojou rodinou chodievam na menšie aj väčšie túry.“ K lezectvu „pričuchol“ ešte ako chlapec, ale vážnejšie sa ním začal zaoberať až neskôr. „Študoval som na vtedajšej žilinskej VŠDS. V Žiline bolo niekoľko horolezeckých klubov, stal som sa členom TJ na vojenskej fakulte. Síce som tam neštudoval, ale mal som tam veľa priateľov. Neskôr klub zanikol a rozhodli sme sa založiť si vlastný, ktorý sme nazvali Klub turistov a horolezcov Javorník. Ako občianske združenie prevzal aktivity predchádzajúceho klubu: turistiku, vysokohorskú turistiku, lezenie, horolezectvo, bežky, zjazdové lyžovanie, skialp, bicykle a vodáctvo. Zaoberáme sa asi všetkým, čo súvisí s pohybom v prírode.“
NEVEDEL, ŽE BOL NA MATERNHORNE
Peter si postupne zvyšoval kvalifikáciu od cvičiteľa horolezectva až po inštruktora vysokohorskej turistiky a horolezectva. No nezostal zďaleka len pri teórii - hory ho lákajú permanentne. „Som smutný z udalostí, ktoré sa stali v Tatrách, mám tam zlezených mnoho vrcholov. Tatranské štíty sú krásne. Ale verím, že s primeranou pomocou ľudí si s tým príroda poradí,“ hovorí Peter. Veľa zážitkov má z Álp. Vyliezol Mont Blanc aj Maternhorn. „Na vrchole Maternhornu som bol a ani som o tom vlastne nevedel,“ usmieva sa. „Bolo zatiahnuté, nevidel som skoro na krok, šiel som sám. Zostal som pri soche svätého Bernarda, ktorý sa nachádza tesne pod vrcholom, a rozmýšľal som, že sa radšej vrátim. Potom som preliezol ešte kúsok, ale keďže som nič nevidel a myslel som si, že vrchol je ešte ďalej, otočil som sa a vrátil. Ten kríž bol vtedy 35 metrov odo mňa v sedielku medzi dvoma vrcholmi. Pre tú hmlu som ho nevidel.“ Až po niekoľkých dňoch sa dozvedel, že vlastne zdolal vrchol. Bol to práve ten vrcholček tesne nad sochou. Alpy sú dnes podľa neho pomerne ľahko dosiahnuteľné a na hory často lezú aj laici. Bez skúseností a patričnej výstroje, respektíve asistencie horských vodcov sú podľa neho takéto výstupy zdrojom častých nehôd.
LÁKAJÚ HO HORY AJ VÝŠKOVÉ PRÁCE
Každý horolezec má svoje méty. Petra láka najvyšší vrch Uralu - Elbrus, ktorý je so svojimi 5642 metrami vyšší o viac než 800 metrov od Mont Blancu. Kým bol ešte študent, k ceste na ruský Elbrus sa už zbiehalo, ale po Nežnej revolúcii sa situácia skomplikovala. Raz by si však chcel splniť tento sen. „Horolezectvo je finančne náročný šport, zvlášť čo sa týka nákladov na výstroj. Mnohokrát si preto treba čo-to privyrobiť.“ Horolezci využívajú schopnosť pracovať vo výškach. To je aj Petrov prípad. Občas si prilepší výškovými prácami, ale ide len o špecializované činnosti - ako vysvetľuje tento, okrem iného aj 48-násobný darca krvi.
STRÁŽCA ORLÍCH HNIEZD
Peter je lenom Slovenského vysokohorského turistického spolku a pôsobí aj ako inštruktor horolezectva. Okrem toho pracuje ako dobrovoľník pre Národný park Malá Fatra, kde stráži vtáčie hniezda. „Nie sú to len orly, ale aj sokoly, sovy, skrátka vzácne a chránené druhy,“ hovorí Peter. Pri strážení hniezda sa striedajú počas celého obdobia hniezdenia, trvá to niekoľko mesiacov. Hniezda sú častokrát v ťažko prístupnom teréne a stany, odkiaľ vtáky pozorujú, musia byť utajené - nielen pred samotnými vtákmi, ale aj potencionálnymi vykrádačmi hniezd. „Po sprísnení zákona a odsúdení niekoľkých vykrádačov sa situácia s vykrádaním hniezd zlepšila, ale starostlivosť je stále na mieste. Na čiernom trhu sa predávajú mláďatá orla skalného aj za pol milióna korún.“ Začínal ako dobrovoľník pre národný park. Dnes ako člen stráže prírody má väčšie právomoci. Porušovateľov návštevného poriadku môže pokutovať aj zaistiť.
HAZARD SO ŽIVOTOM?
„Človeka to učí sebapoznaniu. Musí poznať svoje schopnosti aj možnosti.“ Hoci o horolezectve sa často hovorí ako o rizikovom športe, podľa Petra je to skreslené: „Každý tragický prípad v Tatrách je senzáciou. Asi preto, že ich je do roka len pár. Nešťastie na horách je väčšinou spôsobené nepozornosťou, neskúsenosťou a precenením vlastných síl. Pri horolezectve sa človeku môže vypomstiť každá chyba. Pritom horolezectvo je podľa štatistík v rizikovosti až na piatom mieste, ďaleko za športami ako jazdectvo či prekvapivo rybárčenie.“ Pripúšťa, že doma majú občas oňho strach. Ale dôvod na väčšie obavy je cestovanie autom, ako samotné lezenie. „Hocijaký hlupák vás môže autom kedykoľvek zostreliť z cesty.“ Keď už stojí pod horou, manželka si vraj vydýchne. „Častokrát sa ma pýtajú, aký to je pocit, stáť na vrchole, ľudia hovoria o prekonávaní samých seba... Ale ťažko sa to opisuje. Mám rád ten pohľad, ktorý sa človeku ponúka z tej výšky, príroda je fantastický tvorca. Aj keď som už stál na najvyššej hore Európy, ešte som nebol na najvyššej hore Slovenska. Už viackrát som bol pár metrov od vrcholu, ale vždy bolo zatiahnuté a hmla. Povedal som si, že na vrchol sa postavím, až keď bude naozaj pekne, lebo Gerlach za to stojí.“