Článok pokračuje pod video reklamou
ľujú, skôr naopak. Poznajú sa od detstva, spolu vyrastali v Nededzi a vernými kamarátmi ostali dodnes. Aj napriek tomu, že jeden z nich sa odsťahoval do Žiliny.
Najstarším z nich je 64-ročný Albín Jašo. Ale vlastne ani nemá čas starnúť. Posúďte sami. Keď mal Albín štyri roky, zamiloval sa do lietania a do všetkého, čo s ním súvisí. Nečudo, na neďalekom Straníku bolo letisko a tadiaľ s otcom prechádzal často, keď išli k starým rodičom do Zástrania. Neskôr sa začal venovať leteckému modelárstvu a tomu ostal v rôznych formách a podobách verný dodnes. V roku 1985 si sám postavil prvý závesný klzák, ten má doma stále. Neskôr prešiel na paragliding a ani teraz nezmešká žiadnu príležitosť zalietať si. „Letecké modelárstvo je naozaj moja veľká láska. Bol som aj reprezentantom Slovenska. Už takmer 20 rokov vediem letecko-modelársky krúžok v Centre voľného času Spektrum v Žiline. S mojimi bývalými odchovancami sa často stretávam na súťažiach, niektorí lietajú lepšie ako ja,“ netají potešenie Albín Jašo. Jeho záľuba sa postupne vyvíja. Stále chce skúšať niečo nové, ešte nepoznané. „Asi pred troma rokmi som začal s motorovými modelmi,“ prezradil nám. Čo príde potom? Zatiaľ nevie. Ale určite to bude mať niečo spoločné s lietaním a modelmi.
Úplne iný je o rok mladší Justín Cesnek. Ten k životu potrebuje hory a prírodu. Má za sebou niekoľko zaujímavých turistických trás. „V prvom rade je to výstup na Mont Blanc, potom neúspešný Maternhorn, krásny Ararat a v neposlednom rade všetky dvetisícšesťstovky v Tatrách. Moja desaťročná vnučka Nikolka bola už so mnou na národnom výstupe na Kriváň.“ Po každom úspechu prežíva neopísateľnú radosť. Hormóny šťastia mu dodáva aj krásna príroda. „O zdolanie Stredohrobu v Malej Studenej doline som sa pokúšal trikrát, úspešný bol však až štvrtý pokus,“ priznáva sa Justín Cesnek. K turistike a k prírode mal hlboký vzťah už od detstva. Však v rodnej dedine a v jej okolí mal na to tie najlepšie podmienky. „To je tak. Pozrieš do Dier, do Malej Fatry, potom chceš ísť do Veľkej Fatry. Spoznáš Nízke Tatry, tak chceš poznať aj Vysoké. Potom už prídu na rad Alpy,“ skromne nabaľuje svoje túžby Justín. Možno by si trúfol aj na Himaláje. Na to by však potreboval dobrého sponzora. Chcel by vyskúšať Elbrus, ktorý videl z vrcholu Araratu. „Turistika je aj o tom, odhadnúť svoje sily a možnosti. Dobrý tím však dokáže človeka potiahnuť. Na technicky náročných trasách sám nedokážeš nič,“ končí svoje vyznanie Justín Cesnek, mimochodom otec úspešného maratónca Ľuboša Cesneka.
Najmladší z našej trojice, Vladimír Peťko, má len 58 rokov. Pred desiatimi rokmi si našiel novú životnú lásku - maratón. „Asi v júni 1994 mi zavolal kamarát a kolega Imro Domok z Veľkého Krtíša, ktorý mal už v tom čase odbehnutých asi 40 maratónov a chystal sa na ďalší, do Rajca. Vtedy sa ešte behal popoludní a on potreboval ubytovanie. Napadlo mi, že ho prekvapím a maratón pobežím s ním. Ľuboš Cesnek mi povedal, že na prípravu mi postačí 6-8 týždňov a vypracoval mi tréningový plán. Tajne som sa pripravoval. Bolo pol hodiny pred štartom, keď som Imrovi povedal, že pobežím aj ja. Najprv sa zhrozil, potom sa mi smial, nakoniec som bol v cieli skôr ako on,“ spomína na svoj prvý maratón Vlado Peťko. I na večernú oslavu s kolegom a jeho rakúskym priateľom. Do 38 ro-
kov hrával Vladimír aktívne futbal. Potom presedlal na bežky, od roku 1989 beháva aj Bielu stopu SNP. Traja z jeho štyroch synov sú stále aktívni futbalisti, ten najstarší sa tiež ide občas prebehnúť. S Vladimírom sa však na bežkách pravidelne stretáva starosta Nededze Dušan Vajda a jeho kamarát Peter Ďugel. „Na maratón ich však nahovoriť nemôžem. Asi sa boja,“ smeje sa Vladimír Peťko. „Pred prvým maratónom som mal veľké obavy aj ja, nevedel som, do čoho idem. Na druhej strane som vedel, že mám natrénované. Hovorí sa, že keď dva týždne pred pretekami v pohode zabehneš 26km, tak ten maratón už silou vôle dorazíš.“ Dnes má Vladimír za sebou 32 maratónov. Kvôli zdravotným problémom musel tento rok vynechať rajecký aj košický, ale v ďalšej sezóne si to určite vynahradí. Na Slovensku sa ročne behá asi 12 maratónov, do kompletnej série mu chýba už len maratón v Michalovciach. Trénuje však stále. Každé ráno aj cestu do práce, z Nededze do Žiliny, absolvuje behom.
Takmer rovnakí a predsa každý iný.
