stihnutie. Neveríte? Prečítajte si rozhovor nášho dopisovateľa s hluchonemým Žilinčanom Štefanom Sztrancsíkom (61), ktorý sa uskutoční prostredníctvom 22-ročnej tlmočníčky Janky Filipovej.
Kedy a ako ste prišli o sluch?
Pochádzam z Novej Bane. Do štyroch rokov som bol zdravý. Potom som po chorobe ohluchol. Navštevoval som základnú školu a potom aj učňovku pre sluchovo postihnutú mládež v Kremnici. Naučil som sa tam posunkovú reč a vyučil sa za krajčíra a neskôr za stolára. To sú zároveň aj najbežnejšie povolania nepočujúcich. Viem teda čítať aj písať. Môj otec mi naďalej zbytočne kričal do ucha. No moja mama a sestra sa tiež radšej naučili posunkovú reč, ktorou sme sa dorozumievali. Ani pri najlepšej vôli nemôžem pochopiť význam všetkých vyslovovaných slov iným človekom. Posunkovou rečou sa však poľahky dohovorím so sluchovo postihnutými ľuďmi po celom svete bez znalosti cudzieho jazyka.
Kde ste sa zoznámili s manželkou?
Bolo to v roku 1965 na spartakiáde nepočujúcich v Prahe. Ona nepočuje od narodenia. Po svadbe sme sa presťahovali do Žiliny. Máme dve zdravé deti, vnuka aj vnučku. Tridsaťpäť rokov som robil stolára. Už rok som na dôchodku.
Čo máte v byte iné ako väčšina ľudí?
Zvonček pre návštevy mám v kuchyni aj v obývačke a nezvoní, ale bliká. Je preto bežné, že sa niekto nemôže ku mne dostať. Ráno ma budí vibračný budík pod vankúšom, alebo sa mi rozsvieti lampa pri posteli. Mobil mi tiež zavibruje a zasvieti, ale nevolám, posielam esemesky. V televízii pozerám len programy tlmočené do posunkovej reči, alebo tie so skrytými titulkami, prípadne si pozriem teletext.
Počujete aspoň niečo?
Len výnimočne silné decibely. Vyhľadávam preto hlučné miesta, ako sú napríklad štadióny. Pravidelne chodím na futbal a hokej, ten huriavk mi vyhovuje. Mám rád aj volejbal, šach či stolný tenis. Nejaký čas som bol predsedom športového klubu nepočujúcich. Väčšinou nepočujem vôbec nič. Nepomôže mi ani elektronické naslúchadlo. Najviac mi to je ľúto na prechádzke v lese, nepočujem jediného vtáčika a pritom viem, že tam sú. Krásy prírody však oveľa ostrejšie vnímam očami a vychutnávam si tiež vône. Nepočujem ani kostolné zvony, ani seba, preto neviem spievať ani pískať ústami. Možno v noci aj chrápem, no neviem o tom. My sluchovo postihnutí máme ostatné zmysly oveľa viac vyvinuté. Mám vodičský preukaz, často jazdím autom a tam oveľa viac sledujem spätné zrkadlá ako ostatní vodiči. Na mňa môžu trúbiť, koľko chcú. V aute nemám rádio a nepočujem ani škrípať vlastné brzdy. Ľudia sa čudujú, že nedoslýchaví chodia aj na diskotéky. Ale my hudbu vnímame podľa vibrácií v miestnosti. Podľa nich vo vnútri zacítim aj pohyb človeka.
Nepočuť je vraj horšie, ako nevidieť...
Určite by som to „nemenil“, ale sluchovo postihnutí sú proti nevidiacim v nevýhode, že na ulici to na nich nie je poznať. Vznikajú z toho mnohé komplikácie, ale i nebezpečné situácie. Na ceste sme viac ohrození, pretože nepočujeme zozadu prichádzajúce autá. To však vodiči nemôžu tušiť. Stáva sa, že sa ma niekto na ulici spoza chrbta čosi spýta a potom sa hnevá, že nereagujem. Ale hlas zvyšuje zbytočne. Predavačku pri pokladni tiež musím sám upozorniť, že ju nepočujem. Aj na úrady radšej vezmem kamaráta - tlmočníka. Tam sú k nám dosť netolerantní. Ľudia, ktorí sa narodili úplne hluchí, sú často považovaní za mentálne retardovaných, pretože svet zvukov a teda aj ľudskej reči je pre nich úplne neznáma vec. Ja, keď s niekým hovorím, sa snažím odčítať slová z jeho úst. Mal by preto hovoriť pomaly, nežuť pri tom napríklad žuvačku a nemalo by byť za ním okno, slnko alebo iný zdroj svetla. No keď to nejde ináč, treba gestikulovať alebo písať.
Ako často sa stretávate s inými nepočujúcimi?
Sme organizovaní v Slovenskom zväze sluchovo postihnutých. Schádzame sa každý piatok v klube, príde nás tu aj tridsať. Chodíme spolu na rehabilitačné kurzy, hrávame volejbalové a futbalové turnaje. Na chate opekáme klobásky, varíme guláš, vlastne spolu žijeme takmer ako celkom zdraví ľudia.