zostavované z jednotlivých kúskov, pretože výroba tabuľového skla ešte známa nebola. Tieto priehľadné obrazy vytvárali mystickú bázeň a svojimi výjavmi boli zrozumiteľné aj tým, ktorí nevedeli čítať. Niekoľko pekných vitráží máme aj v našom krajskom meste. Tie najznámejšie môžeme obdivovať vo vestibule hlavnej žilinskej stanice. Ich spolutvorcom je 85-ročný akademický maliar, Žilinčan Fero Kráľ.
Prečo vznikli vitráže na stanici? Naše mesto bolo už v dávnych dobách významnou dopravnou križovatkou. Prvý skúšobný vlak do Žiliny prišiel už pred 134 rokmi. Dnešnú budovu železničnej stanice dokončili v polovici 40-tych rokov. Po desiatich rokoch však bola už škaredá, ufúľaná. Mňa oslovili, aby som z nej spravil dôstojný priestor pre cestujúcich. Na pomoc som si pozval kolegu Róberta Dúbravca a spolu s ním sme vyhotovili päť veľkých, asi šesťmetrových vitráži.
Ako sa také vitráže robia? Najskôr sme museli rozhodnúť, čo budú zobrazovať. Bolo obdobie socializmu a všade prevládali výrobné motívy. My sme však presadili, že spropagujeme ľudovú kultúru vtedajšieho Žilinského kraja, krojové motívy z oblasti Liptova, Kysúc, Oravy a Čičmian. Aj citáty na oknách sú zo slovenskej poézie. Najskôr sme vytvorili malé štúdie a farebné návrhy, potom sme kresbu preniesli na kartónový papier v skutočnej veľkosti. Ostatnú prácu dokončili umeleckí sklári v Brne. Do Žiliny v roku 1956 priviezli dielce veľké asi 70 x 100cm, ktoré zoskrutkovali a uložili na miesto, kde sú dodnes. Výroba vitráží je už tisíc rokov približne rovnaká. Narezané kúsky farebného skla rôznej hrúbky sa vsúvajú do olovených rámikov v tvare ležatého H a tie sa osadia do železného rámu. Čím menšie časti, tým lepší efekt, ako v symfonickom orchestri. Výhodou je, že pri poškodení stačí vymeniť len jedno sklíčko.
Kedy sú železničné vitráže najkrajšie? Popoludní, keď je jasno, ručne valcované olovené sklo rozkladá slnečné lúče a tie vytvárajú na podlahe farebné škvrny. Keď sa v noci svieti, vidieť ich zase krásne zvonka. Myslím, že sme vybrali dobre. Viackrát mi volali neznámi ľudia, že z našej stanice mali príjemný zážitok.
Kde ešte možno vidieť vaše diela? Vitráže som vytvoril pre viaceré cirkevné i verejné budovy. Niektoré sú v Žiline vo Františkánskom kostole. V škole na Hlinách sú až dvanásť metrov vysoké. Vitráž v dome smútku na starom cintoríne je ukrytá za záclonou. Bol som spoluautorom vitráží v niekdajšej budove ONV. Mal som ich aj v bývalej vinárni Dubná skala. Už tam nie sú. Viaceré sú už zlikvidované. Napríklad na schodisku v budove Domu odborov som mal dve vitráže s rozmermi 6 x 6 metrov, podľa odborníkov boli najlepšie na Slovensku. Pred časom ich rozbili krompáčmi. Mnohé gotické vitráže vydržali aj sedem storočí, naše diela zničili už po pár rokoch. Je to škoda, porušujú sa tým aj autorské práva. Moji spolupracovníci sú však mŕtvi a ja už bojovať nevládzem. Ako teraz trávite dni? Stále ešte pracujem, päť hodín denne. Do polnoci potom ešte čítam. Oči mám unavené, zdravie mi už tak neslúži, ale toto ma podopiera viac než palica v ruke. Budem tvoriť, kým mi štetec z ruky nevypadne. Posledným obrazom bude dopovedaná moja životná historka.
