Je skromný, ale všade rád vzbudzuje pozornosť
Na Slovensku je asi veľmi málo rodín, v ktorých nemajú aspoň jeden bicykel. Hoci dlhšiu dobu vyzerajú rovnako, na svojej ceste dejinami tieto dopravné prostriedky prešli dlhým vývojom. O netradičnom bicykli - svojej veľkej záľube nám porozprával 44-ročný Justín z Poviny.
Niečo z histórie: Pokusy vyrobiť vozidlo poháňané silou ľudských svalov sa v Európe vyskytli už dávnejšie (napríklad v roku 1649). Pre zlý stav ciest však všetky zlyhali. Sila svalov totiž na prekonanie prekážok na nerovnej ceste nestačila. Prvý velocipéd z dreva (vyrobil ho v roku 1817 F. Drais v Nemecku) bol podobný dnešnej kolobežke. Človek sedel na ňom a dopredu sa posúval oboma nohami ako pri chôdzi. Tento stroj spôsobil medzi ľuďmi senzáciu aj výsmech a jeho vynálezcu považovali za blázna. Pedále vynašli neskôr nezávisle od seba viacerí (napríklad škótsky kováč Macmillan v roku 1839). Potom vyrobili na kolesá špice (v roku 1867 Angličan Madison), drevenú konštrukciu nahradila oceľová (rok 1868, Francúz Michaux) a na zadné koleso pribudla brzda. Čoskoro (v roku 1869 v Londýne) sa konali aj prvé cyklistické preteky. Kvôli rýchlejšej jazde predné koleso vyrábali čoraz väčšie (okolo roku 1870), až dosiahlo priemer 250 centimetrov. Tým sa však ťažisko posunulo veľmi vysoko, čím sa podstatne znižovala stabilita jazdca. Veľmi skoro sa prvé bicykle dostali aj na naše územie (zo svetovej výstavy v Paríži v roku 1876) a potom, čo bol vynájdený reťazový prevod (Angličan H. Lawson v roku 1879) sa kolesá vyrábali už rovnakej veľkosti. Rám dostal svoj lichobežníkový tvar (rok 1887) a neskôr aj voľnobežný náboj na kolesá (rok 1900). Základná konštrukcia bicykla sa odvtedy podstatne nezmenila (v roku 1933 pribudla na zadné koleso prehadzovačka) a dnes sú rozšírené po celom svete (asi 1,5 miliardy kusov).
Justín, vy vlastníte tiež jeden taký nezvyčajný dopravný prostriedok... To bolo tak. Pred šiestimi rokmi som v piešťanskom múzeu objavil takzvaný „vysoký bicykel“. Veľmi sa mi páčil a chcel som si ho kúpiť. Nechceli mi ho však predať, tak som si ho vyrobil. Volant som našiel na šrotovisku, riadidlá som použil zo starého bicykla. Niečo mi pozvárali známi, niečo som dokúpil. Predné koleso má na ňom priemer sto centimetrov a má plnú pneumatiku. Prirobil som naň aj brzdu, ale svetlo, spätné zrkadlá, ani zvonček nemám, chcel som čo najviac zachovať pôvodný vzhľad.
Kam na svojom bicykli chodíte? Zadovážil som si aj dobový odev – cylinder, frak, motýlika, biele rukavice a navštevujem mestá a dediny po Slovensku. Najradšej mám hromadné podujatia, na ktorých je vysoká koncentrácia ľudí – jarmoky, hody či púte. Naložím bicykel na strechu auta a zaveziem sa niekde, kde to ešte nepoznám. Prevážam sa popred školy, po kúpeľných mestách, v skanzenoch, ale aj v domovoch dôchodcov. Bol som sa ukázať aj v tom múzeu v Piešťanoch. Len v centre Žiliny sa mi zle jazdí po tých dlažobných kockách, najlepší je hladký asfalt.
Aká je reakcia ľudí? Všade rovnaká. Deti za mnou behajú, pokrikujú, dospelí sa otáčajú, smejú sa, fotia ma. Policajti ma zdravia. Na bicykli som vždy stredobodom pozornosti. Mám radosť, že môžem ľuďom ukázať, čo je možné ináč vidieť iba v múzeu.
V čom považujete bicykle za lepšie ako autá? Jazda na bicykli je psychický relax aj prostriedok na chudnutie. Na krátku vzdialenosť, hlavne po meste, sú často rýchlejšie. Okrem toho je táto doprava lacná, nehlučná a ekologická. Len škoda, že sa pri budovaní našich miest na cyklistov nemyslelo.
Jazda v takej výške asi nie je jednoduchá... Meriam takmer dva metre, ale na bicykel nasadám vždy z nejakého stupienka. Úraz som ešte nemal, len v počiatkoch sa raz podo mnou rozpadol. Dole brehom sa musím klopiť dozadu, preto radšej chodím po rovine. Jazdím pomaly a dôstojne. Defekt dostať nemôžem, len ma hnevá, že nevojde do žiadneho stojanu na bicykle. Teraz, keď sa šmýka, bicykel odpočíva. Na jar sa opäť vyberiem na cesty. Azda niekde stretnem niekoho s podobnou záľubou.
