Poľoníck ášeň čeka chytí a už ho nepustí
a v lov v uje 54 441 členov. V Žiline - Považskom Chlmci sme v deň sviatku svätého Huberta - ich patróna navštívili jedného z najstarších a zároveň najdlhšie činného poľovníka, držiteľa viacerých ocenení, 79-ročného Antona Salaja.
Kto vás zaučil do tajov poľovníctva? Svoje detstvo som strávil v neďalekej Divine. Okolo nás boli rozsiahle hory a v nich plno zveriny. Už môj starý otec pytliačil, aby bolo mäso do hrnca, lebo prv mohli poľovať len páni ako richtár, farár, krčmár či učiteľ. Aj môj otec bol náruživý poľovník. Brával ma so sebou a sem-tam mi dal vystreliť na zajaca. Vtedy sa to nesledovalo, prvé poľovnícke organizácie vznikali až v štyridsiatom siedmom roku. Od roku 1962 sme museli skladať aj skúšky.
Aká zver žila vo vašom revíri? Revír Ráztoka mal rozlohu 2 203 hektárov. Tých líšok, zajacov, bažantov, jarabíc, čo tam žilo, to už asi nikdy nebude. Aj tu na Hričovskej priehrade bolo tisíce kačiek. Ktovie, kde sa pominuli. Vlka ani rysa som síce nestretol, zato som raz videl medvedie stopy. Prv bolo plno veveríc, netopierov, zablúdil k nám daniel a kamarát skolil aj divú mačku. Viac sa vyskytovali sovy, jazvece aj krásne hlucháne a tetrovy. Oveľa viac ako dnes bolo sŕn, jeleňov, diviakov. Dnes aj tých ubudlo, lebo ľudia už toľko nesejú. Chemikálie zase vyničili jarabice a bažanty. Rozmnožené racky z priehrady im tiež vyberali vajcia z hniezd. Kuny skántrili veverice, a keďže kravy už pasienky nevypásajú, niet ani zajacov, lebo tie potrebujú čistú pašu. No zver ľuďom aj škodila. Diviaky sa "nanosili" do zemiakov, vlci na salaše, líšky kradli zajace a hydinu z dvorov, medvede ničili úle a srnce ohrýzali nasadené smrečky.
Boli ste dobrým strelcom? Myslím, že áno, strieľal som aj na pretekoch. Najskôr brokovnicou, potom guľovnicou a nakoniec som si kúpil univerzálny "troják". Náboje boli už vtedy drahé, tak sme si ich sami vyrábali. Mal som dobrú mušku, manželke som za jednu zimu osemnásť líšok na kožuch nastrieľal. Zo snehu som si spravil "bunker", sadol som si na drevený stolček, obalil sa dekou a sviečka mi hriala kolená. Diviakov som strelil päť, jeleňov dvoch a srncov už ani nepočítam. Lenže my sme lovili len výradovú zver - staré kusy, slabé, ktoré sa nehodili na ďalší chov. Mnohé trofeje som už porozdával.
Čo robia poľovníci, keď nelovia? Ten lov je už len odmenou za celoročnú dobrovoľnú prácu. O zver a revír sa treba aj starať. V lese robíme chodníky a čistíme studničky. Poľovníci roznášajú aj vakcíny proti besnote líšok. Robíme sčítanie zveri a vyrábame jej kŕmidlá, v ktorých nájde krmivo v čase núdze, najmä v zime, keď je nedostatok potravy. V lete sušíme seno a letninu - výhonky lie- sok, brestu, jaseňa a lipy. Zberáme gaštany, jablká a potom ich v zime, často po pás v snehu, vynášame na chrbtoch do krmelcov. Nosíme tam aj zemiaky, kapustné hlavy, kukuricu, zrno a kamennú soľ. Keď je veľa snehu, nájdeme na jar mnoho uhynutej zveri. Raz nám takto 54 sŕn za zimu zamrzlo. V sedemdesiatych rokoch sme si svojpomocne postavili chatu. Na stromy sme budovali posedy, odkiaľ možno zvieratá nerušene pozorovať. Ako poľovník som zastrelil aj veľa túlavých psov, mačiek a besných líšok.
Ako vám pomáhajú psy? Pes je pravou rukou poľovníka, bez neho by to nešlo. Keď idete po lese, môžete diviaka zalezeného v húštine obísť a ani o tom neviete. Pes ho však zacíti, vydurí a lovca naň upozorní. Takisto dohľadá postrelenú zver a niektorú menšiu aj prinesie, napríklad kačku. Ja som mal šťastie na dobrých psov, niekedy som mal aj viacerých, teraz mám už jedenásteho. Poznal som psa, ktorý, keď mu chytilo nohu do klepca, tak si ju odhryzol, prišiel domov a ešte aj o troch nohách ďalej pomáhal pri poľovačkách duriť zver.
A čo novodobí pytliaci? Tí majú opačné záujmy. Dnes nelovia pre obživu, ale pre dobrý zisk. Neštítia sa zabiť zvieratá ani v čase, keď chovajú mláďatá, pokojne odstrelia gravidné samice pri kŕmidlách a mäsom potom zásobujú reštaurácie. Poľovníci majú plno zaujímavých zážitkov... Za tie roky sme prežili kadečo. Spomínam si, ako som v dedine zastrelil líšku, keď niesla ešte živého kohúta. Kolega zas choval srnca, ktorý ho za dobrotu potom parôžkami poklal. Pri jednej poľovačke môjho brata napadla postrelená diviačica. Kotúľali sa obaja dole brehom, psy okolo nich zúrili, dostreliť som ju musel celkom zblízka. Ale niekedy sme boli na postriežke hodiny, čakali sme a taký kus, ako sme chceli, z lesa nevyšiel. Často sme sa vrátili mokrí, uzimení a bez úlovku. Ale do krčmičky na vínečko sme sa zastavili vždy.
Na akom mäse si najviac pochutíte? Chutí mi kačka, srnčí guláš, alebo rezne z diviaka. Moja manželka vie divinu dobre pripraviť, hoci ju sama neje. Pred ôsmimi mesiacmi som už s poľovaním skončil. Koleno ma bolí, nechám to mladším. Nasledovníka v rodine nemám. Nás bolo päť bratov a všetci sme poľovali, môj syn však o to nemá záujem. Prírodu mám rád, no do lesa si teraz zájdem skôr na huby. Len ma vždy rozhnevá, že mnohí hubári si tam vodia psov, ktorí zver plašia.
