V žilinskom krematóriu majú k zosnulým rovnakú úctu ako k živým
Ročne na zemi zomrie asi 50 miliónov ľudí, to je asi sto za minútu. Pohrebné zvyklosti a spôsoby pochovávania mŕtvych sa v rôznych krajinách a kultúrach odlišujú. Vlády čiastočne určujú postup, ktorý by sa mal dodržiavať, najrozhodujúcejšie však zvyčajne býva náboženské presvedčenie rodiny a spoločnosti. V predvečer sviatku Pamiatky zosnulých sme navštívili žilinské krematórium, ktoré je jedným z piatich na Slovensku. Ako to vyzerá v jeho útrobách, nám ukázal Petr Havel (38), ktorý kremačnú pec obsluhuje už dvadsať mesiacov.
Aký je na Slovensku záujem o spopolňovanie mŕtvych? U nás krematória nie sú zatiaľ naplno využité. Slováci spaľujú asi 26 percent svojich mŕtvych, ostatní uprednostňujú pochovanie vcelku do zeme. Pre porovnanie v susedných Čechách je to presne naopak, aj krematórií tam majú až 28. Kedysi v dávnej histórii bolo spopolňovanie bežné, myslím, že negatívny postoj k ohňu vytvorila aj cirkev pri spaľovaní nepohodlných ľudí na hraniciach. My sme za rok a osem mesiacov spálili asi 1 300 tiel, ale zvládli by sme i tristo mesačne. Nepálime však po jednom, bolo by to neefektívne, pálime raz-dvakrát týždenne, keď sa zhromaždí dostatočný počet tiel. Mŕtvych nám niekedy privezú aj v noci. Keď treba, v noci aj spaľujeme.
Kde sú mŕtvi uložení pred kremáciou? Rakvy s telami sa skladujú v chladiacich boxoch pri nulovej teplote. Ak si príbuzní želajú pohrebný obrad, prídu sa so zomrelým poslednýkrát rozlúčiť. Vtedy je rakva vystavená. Môžu sa zároveň presvedčiť, že nedošlo k prípadnej zámene tiel. Pracujem tu síce už niekoľko mesiacov, no na tuhú mŕtvolu v rakve sa pozrieť nemôžem, omdlel by som.
Akým spôsobom sa vykonáva samotné spopolnenie? Najskôr odložím prípadné kvety a vence, tie sa nepália. Rakvu s nebožtíkom potom ručne zasuniem do rozpálenej kremačnej pece a dvierka sa zatvoria. Pec je rozohriata asi na 850 °C. Teplo vytvorí súčasne vháňaný plyn a vzduch. Najskôr zhorí truhla, trvá to približne desať minút. Ľudské telo sa následne odparí. Naše orgány totiž tvorí takmer 80% voda, preto človek nehorí, neškvarí sa, len sa pri tej vysokej teplote doslova rozsype na prach. Rozpadnú sa takto aj všetky kosti, spália sa len pľúca a časti brušnej dutiny. Nebožtíci sa v horúcej peci zmenia na popol zhruba za hodinu a pol. Spálili sme tu aj tri novorodeniatka, tie zhoreli skôr, silnejší ľudia, ktorí niekedy ledva vojdú do rakvy, horia aj dve hodiny. Tiež zosnulí s rakovinou po ožarovaní horia dlhšie. Hovorí sa, že telá sa v peci krútia, hýbu. Nie je to pravda. Len raz som zbadal, že mŕtvy "zdvihol" nohu, to vtedy, keď sa mu v tej horúčave nahrial kovový kĺb v panve.
Zhoria telá úplne na popol? Nie celkom. Po spaľovacom procese zostanú ešte malé časti kostí chrbtice, panvy, kĺbov alebo lebky. Takisto v peci zostanú všetky kovové predmety ako hodinky, pracky, endoprotézy, prípadne kamene z obličiek. Okrem toho za hrsť železných klincov a skrutiek z rakvy. Nespálené zvyšky kosti sa vložia do elektrického drviča - kremulátora, kde sa rozmixujú na jemný popol. Spaľujeme vždy len jednu mŕtvolu a pec po každom tele dôkladne vymetieme, takže nemôže dôjsť ani k zmiešaniu popola dvoch ľudí. Vychladnutý šedočierny popol potom vložím do plastovej úradnej urny. Z jedného tela váži asi 2 - 3,5 kg. V urne je 98% ľudský prach a 2% prach z odevu a rakvy.
Aký je ďalší osud urien? Plastovú nádobu si niektorí ukladajú do urny porcelánovej alebo kovovej a potom ich vložia do urnového hrobu. U nás je zakázané mať spopolnených blízkych napríklad doma na skrini alebo si ich pochovať v záhrade pod strom. Takisto sa nesmie u nás popol z mŕtvych rozptyľovať niekde po lúke. V niektorých mestách majú postavené takzvané kolumbárium - steny, do ktorých je možné urny uložiť. Tu v Žiline plánujeme vystavať urnový háj a tiež spoločný urnový hrob pre urny, o ktoré nemá nik záujem.
Aké to je byť v kontakte stále len so smutnými ľuďmi? Je pravda, že mnohí sa s nami stretávajú prvý raz, sú zarmútení a v strese. Keď vidím tie uplakané trúchliace tváre, vždy si uvedomím, že mŕtvi už netrpia, trpia len pozostalí. O smrti nikto nehovorí rád. Ľudia sa jej boja. Ale aj tak nás postupne všetkých čaká. Jedine tým si môžeme byť stopercentne istí.
Čo vám na vaše povolanie vravia známi? To viete, že sa čudujú, ako tu môžem pracovať. Keď ma nejaký kamarát príde navštíviť, radšej počká úctivo pred bránou. V začiatkoch, zvlášť keď som robil sám v noci, som mal kadejaké pocity. Tam buchlo, tu šuchlo, fantázia pracovala naplno. Ale dá sa na to zvyknúť.
Dáte sa po smrti aj vy spopolniť? Pravdaže. Nechcem, aby som sa v zemi rozkladal tak dlho. Videl som pri exhumácii telá, ktoré aj po 45-tich rokoch vyzerali ako nedávno pochované. Z toho hnilobného rozkladu mám hrôzu. V peci je koniec za hodinu a pol. Z ohňa strach nemám, mŕtvy už bolesť necíti, mŕtvemu je dobre. Ba, ktovie, ako mu vlastne je, to nikto netuší.