má dôvod na úsmev. Ručička sa totiž zastaví pri 87 kilogramoch.
„Bol to strašný život. Ani neviem, ako sa to stalo. Z ničoho nič ma prestal zaujímať život a ja som prestal vychádzať z bytu. Len som čítal a pozeral televízor, takmer som oslepol,“ spomína si na časy spred troch rokov Jozef, ktorý býval v bytovke v Krásne nad Kysucou spoločne so svojim bratom Ladislavom. Osud si ich zobral mušku v rovnakom čase. Jozef sa potkol na koberci v chodbe, keď vychádzal z izby, kde pozeral televízor. Doplazil sa k susedovcom a francúzskou palicou, pomocou ktorej sa pohyboval, im zaklopal na dvere, aby mu zavolali sanitku. Kým on na nemocničnej posteli rozmýšľal nad svojim smutným osudom, jeho brat zápasil o život. Jozefa priviezli do „špitálu“ v sobotu večer, jeho brat tam nasledujúcu nedeľu ráno skonal. „Rozpadli sa mu pľúca. Rakovina. Bol veľmi silný fajčiar. Jeho pľúca to nevydržali,“ spomína si na nešťastný novembrový víkend minulého roku Jozef. Vtedy si povedal, že skončí. Najskôr s fajčením. Jeho denná dávka bola minimálne štyridsať cigariet. „Keď som ležal v čadčianskej nemocnici, prišiel za mnou primár z traumatológie Roman Jablonický, ktorý mi operoval nohu a dal mi do ruky činku. Povedal, nech cvičím, aby som mal pevnejšie svalstvo. A odporučil mi, aby som schudol. Vraj prvých tridsať kíl je najhorších, potom to už pôjde,“ hovorí s úsmevom Jozef. A tak sa dal do „toho“. Bol si vedomý, že keď nezačne so sebou niečo robiť, hrozí mu, že sa už nikdy nepostaví. „Mal som síce diétnu stravu, ale aj tú som zredukoval. Ráno som zjedol maximálne pol rožka s maslom, pri obede som vylúčil polievku, z druhého jedla som okoštoval tak 2 – 3 lyžice. Keď som odchádzal z nemocnice, vážil som 107 kíl,“ spomína. Odtiaľ ho vo februári tento rok previezli do Domova dôchodcov na Horelici. A tam začal Jozef opäť na sebe pracovať. Dnes pravidelne cvičí, váži sa. Je šťastný, že má 87 kíl a opäť dostal chuť do života. Aj keď hovorí, že občas má aj iné „chute,“ pretože v ich kuchyni výborne varia. Ale drží sa. Mäso je občas, radšej si pochutná na zelenine, ovocí. Teší sa, že si vyjde na prechádzku, dokáže si nakúpiť v blízkom obchode. Hovorí, že zatiaľ je rád, že je v Domove, kde im okrem iných služieb poskytujú aj dobrú zdravotnícku starostlivosť. Srdce ho však ťahá k svojim. „Ak sa mi ešte zdravie utuží, chcel by som ísť naspäť bývať do Krásna nad Kysucou. Mám tam známych, rodinu,“ vysvetľuje. Nad našou poznámkou, že je fešák a ešte si pri svojom veku možno aj frajerku nájde, sa schuti zasmeje. „Veru, mám tu vyhliadnuté dve deväťdesiatničky. Musím si však ešte dať do poriadku chrup...“ „Pán Halamčák je dôkazom toho, že človek by nikdy nemal hádzať flintu do žita. Myslel si, že sa nikdy nepostaví a vidíte. Jeho pevná vôľa urobila svoje. Veľmi si ho preto vážime. Veru, niekedy sa aj lekár môže učiť od pacienta,“ konštatuje primár traumatologického oddelenia čadčianskej nemocnice Roman Jablonický. Mimochodom, Jozef bol najťažší pacient, akého tam kedy mali...