Motocyklista zomrel pri tragickej dopravnej nehode, ktorá sa stala dopoludnia 24. júla vo Varíne. O život prišiel 32-ročný Štefan Š., ktorého pri odbočovaní predbiehal ďalší motocykel. Zraneniam podľahol v žilinskej nemocnici, tak znela správa tlačových agentúr spred dvoch mesiacov. Za každou správou sú však ľudia so svojím osudom, radosťami a trápením. Nie je tomu ináč ani v prípade Ľubky Gápovej. Štefan, ktorý tragicky prišiel o život, bol totiž jej druh. Zlomok sekundy rozhodol o tom, že Ľubkin svet sa zrútil.
Do Varína sa prisťahovali z Mojšovej Lúčky, predtým bývali v podnájme, ale chceli si nasporiť na vlastný dom. Napokon sa im podarilo zohnať domček vo Varíne. A práve, keď sa dostali z najhoršieho a splatili pôžičku, udrela rana osudu. "Stále sa s tým neviem zmieriť," hovorí Ľubka. "Tak dobre sme si rozumeli, žili sme si svoj život a boli sme šťastní. Štefan nefajčil, nepil, žil len pre rodinu. Asi ani nemá fotografiu, na ktorej by bol bez našich detí... Nehoda sa stala ráno krátko po deviatej hodine. Štefan išiel do miestnych stavebnín. Čakala som ho, ale keď dlho nechodil, bolo mi to zvláštne." Ľubke sa nedarí potlačiť plač pri spomienkach na Štefana. Keď stretla zamestnancov stavebnín, povedali jej, že Štefan u nich v ten deň vôbec nebol. Nerozumela tomu. A potom išiel ktosi okolo a pýtal sa, či už vedia, koho to zrazilo na ceste. Až potom sa to Ľubka dozvedela. "Bežala som do nemocnice, ale nepustili ma za ním. Pýtala som sa, či mu nemám niečo priniesť, ale vraj nie. Vrátila som sa domov. Potom mi dali vedieť, že mám prísť znovu. Povedali mi, že srdce mu bije, ale nemám si dávať nádeje. Mal toľko zranení, na pľúcach, žalúdku, hlave, polámané nohy..." Následky nehody boli naozaj hrozné. Štefanov ľahký motocykel Manet Corado nemal šancu pri náraze s ťažkou Hondou 1300. Tento motocykel riadil nemecký vodič so 14-ročnou dcérou. Oni z nehody vyviazli bez vážnejších zranení. Práve išli z Terchovej a tesne predtým obiehali škodovku. Ľubka hovorí, že jedna z vecí, ktoré ju na nehode zarazili, bola reakcia vodiča: "Nikdy som sa s ním nestretla. Vraj ani nechcel, aby jeho dcéra vedela, že niekoho zabili. Po týždni odišli do Nemecka. Ani sa ma nepokúsil kontaktovať, nezaujímalo ho, koho zabil. Či mal alebo nemal Štefan rodinu. Tá nehoda mi zničila celý život, prišla som o najbližšieho človeka a deti o otca."
Ďalšou zarážajúcou okolnosťou bolo, že v správe, ktorá sa zjavila v médiách, bol za vinníka nehody označený Štefan. „Stálo tam, že pri odbočovaní si nevšimol, že ho predbieha ďalší motocykel. Ale Štefan bol pozorný vodič, neverím, žeby si nedal pozor. Vždy ma upozorňoval, keď sme niekam išli na výlet na bicykloch, aby som si dávala pozor. Nevyznám sa v posudkoch, dokazovaní, ale neverím, že on niečo zavinil.“ Ľubke to pripadá, že vina padá na toho, kto sa už nemôže brániť: „Bola som sa informovať na polícii. Sama som našla svedkov, ktorí tam v tú osudnú chvíľu boli a svedčili, že Štefan pri odbočovaní ukazoval rukou. Pritom je dokázané, že Nemec išiel nepovolenou rýchlosťou. Videla som Štefanovu motorku, je úplne zničená. Schovala som ju. Nemôžem sa na ňu dívať. Na polícii chceli, aby som vyčíslila škodu. Ale ako mám vyčísliť stratu milovaného človeka?“
Ľubka so Štefanom neboli zosobášení. Nepovažovali úradné potvrdenie za podstatné. Chodili spolu päť rokov a rovnaký čas spolu žili. „Keď mi to v nemocnici oznámili, nechcela som tomu veriť. Kričala som, že im dám čokoľvek, len nech mi ho zachránia, nech je čo aj na vozíčku, budem rada... Malý Jakubko má rok, ten si bude otca pamätať len letmo, ale päťročná Lucka nevie zabudnúť. Nemôžeme tomu uveriť. Lucka vraví, že otecko nezomrel, že je len neviditeľný. A na Vianoce že ho uvidí... Nemám srdce jej to vyhovárať.“ Ľubka to pozná a vie sa vcítiť do duše detí, aj ona ako päťročná prišla o mamu. Dúfala, že rany osudu sa na nej už vyvŕšili, ale prišla ďalšia, tá posledná. A potom pohreb, starosti a smútok, ktorý sa nevytráca. Ľubke veľmi pomohli blízki ľudia aj celá rodina, zvlášť svokra Božena, ktorá jej je veľkou oporou: „Častokrát u nej môžem nechať deti, keď potrebujem niečo vybaviť. Spolu chodíme na cintorín. Keďže sme so Štefanom neboli zosobášení, nemám nárok na vdovský dôchodok, ale na tom mi nezáleží. Vždy sme žili skromne, ale šťastne. Teraz je to oveľa ťažšie... Občas roznášam letáky po dedine. Len deti ma držia nad hladinou, bez nich by to bolo hrozné.“ Ľubka dúfa, že prípad sa vyšetrí objektívne: „Beztak nám ho už nič nevráti, musíme sa pretĺkať sami. Už nikdy neuvidíme jeho usmiatu tvár.“ Tá na Ľubku hľadí len z množstva fotografií.
