peňaženky, ale i rozvracia rodiny a po srdcovo – cievnych a onkologických ochoreniach je na treťom mieste v príčinách úmrtí. O tomto neduhu nám porozprával bývalý alkoholik z obce blízko Rajeckých Teplíc, 68-ročný Lojzo.
Prečo podľa vás ľudia pijú? Pitie alkoholu je u nás spoločenský úkon. Pije sa pri narodení dieťaťa, oslavách menín i narodenín, na konci roku, na svadbách aj pohreboch. Pohárikom vítame hostí, fľaša sa dáva ako „pozornosť“. Veď len nenalejte návšteve, ako by to vyzeralo, že? Tých príležitosti je dosť, keď človek piť chce, dôvod si rýchlo nájde. A niektorí v alkohole utápajú svoj žiaľ. Kedy ste začali piť vy? Začalo to nevinne. Mal som 22 rokov, keď som sa oženil a zamestnal sa pri murároch. Vonku bolo chladno, tak sme sa v robote hriali pálenkou. V ďalšom zamestnaní v Žiline mi pracovná zmena začínala o siedmej, no autobusom som do mesta prišiel už o pol šiestej. Čas som si krátil popíjaním v bufete. Vtedy sa mohlo nalievať až po desiatej, ale viete, ako to chodí. Keď som šiel cez vrátnicu, už som mal v sebe tri poldecáky. Robil som v sklade potravín a tam veru o pijatiku nebola núdza. Na konci šichty som už býval opitý. Nechcel som kaziť partiu, prispôsobil som sa. Myslel som, že mne sa to nemôže stať, lenže pri pravidelnom pití došlo k návyku. Po práci som si ešte zašiel do krčmy a vydržal som tam sedieť aj do noci. Pil som s druhými a pil som tiež sám. Niekedy aj rovno z fľaše a čoraz viac. To je ten alkohol taký chutný? Pijatika oblbuje. Keď som si vypil, život bol hneď krajší. Z toho chľastu som mal náladičku, svet bol gombička, starosti zmizli. S hocikým som si podebatoval, zabavil sa. Každý to prežíva ináč. Niekto je vtedy zhovorčivý, iný agresívny, ja som hneď zaspal. A tak sa stávalo, že som sa zobudil v meste o polnoci na staničnej lavičke. Triaslo ma po celom tele, hlavu mi išlo roztrhnúť. Keďže som zmeškal aj posledný autobus, ostal som do rána v Žiline. Po „opici“ bolí žalúdok, prídu kŕče, človek zoslabne, nič si nepamätá. Raz som tak spadol, že mi museli až obočie v nemocnici zašívať. Viac ráz som prespal aj na záchytke. V podniku som mal absencie, doma mi tiež robota stála. Narobil som si aj poriadnej hanby. Ľudia sa zo mňa smiali, ohovárali ma. Keď ma vídavali spať ožratého v žihľave, bolo to ponižujúce. Rodina si so mnou užila veľa trápenia. Pre krčmu som ani jesť deťom koľkokrát nedal a prepil som kopu peňazí. Teda netrpel som len ja, ale aj moja rodina. Svojim trom dcéram som skazil detstvo a manželka bola zo mňa nešťastná. Akoby nie, keď mala muža korheľa. Často sme sa hádali. Bol to hrozný život. Ale keď som vytriezvel, mal som vždy výčitky. Bolo mi ľúto seba aj ich, mrzelo ma, aké patálie som im spôsobil. Veru, alkohol nič dobré neprinesie. Kedy ste sa rozhodli zmeniť? Najskôr som skúšal prestať sám. Tri dni som vydržal a zase som siahol po poháriku a pil som až do nemoty. Vtedy som si uvedomil, že som na alkohole závislý, že som alkoholik. Bol už najvyšší čas. Málokto si toto prizná, až je potom neskoro. Sám som zašiel k lekárovi a pýtal sa na liečenie. O dva týždne som už cestoval do Červeného Dvora v Čechách. Pravdaže som sa ešte na cestu dôkladne „posilnil“. Vedel som totiž, čo ma tam čaká. Na protialkoholickom liečení som strávil tri mesiace. Bol som poslušný pacient. Pomohla mi určite aj viera v Boha, pochopil som, že za svoj život som zodpovedný. Vrátili ste sa na pôvodné pracovisko? Áno, opäť som bol v bývalom kolektíve, v tom istom prostredí. Kolegovia ma podpichovali a provokovali. Tak sa tam pilo, že keď som za skladom kosil trávu, kosa mi len tak hrkala od fľašiek. Ale zobral som to vážne a alkohol som rázne odmietal. A pomohlo to. Jednal som slušnejšie a nakoniec som získal aj dôveru nadriadených a zodpovedné miesto. Dostanete aj teraz chuť vypiť si? To viete, odolať je ťažké. Na každej oslave vás núkajú. Ak odmietnete, ste čudný, lebo nepiť je nenormálne. Alkohol je všade – v reklamách, vo filmoch, v časopisoch, v obchodoch. Stále som vystavený pokušeniu. Ale záleží len na mne, či si ho odopriem. Keď viem, čo to so mnou spravilo, nezačnem. Od smädu si dám radšej malinovku. Nepijem ani nealkoholické pivo alebo vineu, aj tie mi podporujú chuť na alkohol. Namiesto pijatiky som si našiel iné radosti – poteším sa s dcérami, vnúčatami. Nakŕmim kačky, sliepky, nachystám drevo na zimu. Ušetrené peniaze miniem s manželkou na cestovanie a radšej si dám dobrý zákusok. Len musím dávať pozor, aby v ňom tiež nebol alkohol. No a každý piatok sa stretávame v Klube abstinentov v Žiline s ďalšími bývalými alkoholikmi. Ako dlho abstinujete? Držím sa už 26 rokov. Triezvy sa cítim oveľa lepšie ako tých pätnásť rokov počas mojej pijáckej kariéry. Viem tých ľudí v klube pochopiť. Musia si tiež uvedomiť, že alkohol je len ľahko prístupná droga a jed. Aj keď sa pije „Na zdravie“. Že alkoholizmus je choroba ako každá iná. Treba ju liečiť čím skôr. Som živým dôkazom toho, že ak človek naozaj chce, tak sa tejto pliagy zbaviť dá.