ec z toho bolo konečné 24. miesto, keď sa stal víťazom tretej etapy. 
Martin, ako hodnotíte svoje vystúpenie v Aténach?
S odstupom času ho hodnotím celkom pozitívne. Aj keď nás tam bolo 150 a z tých, čo dokončili, som skončil vzadu. Veľa pretekárov však pretek nedokončilo. Sám som si veril, že by som mohol skončiť okolo päťdesiateho miesta. Konkurencia bola na vysokej úrovni. Sto pretekárov bolo zo špičkových klubov. Ďalší päťdesiati boli približne na rovnakej úrovni ako ja.
Aká bola olympijská trať?
Bola dosť náročná. Na okruhu boli tri kopce, z toho jeden bol dosť ťažký, pretože bol prudký a nebol za ním hneď zjazd, ale pokračoval kopec. Na tomto mieste sa rozhodovalo. Nepríjemná bola aj horúčava.
Aká bola atmosféra v olympijskej dedine?
Atmosféra bola dobrá. Hneď na druhý deň získal Krnáč striebro, a tak bola nálada v tíme výborná. Potom som už odchádzal, takže to ďalšie ma už nezastihlo. V dedine bolo kvantum ľudí, z ktorých niektorých poznáte, iných nie.
Hovorí sa, že pre našu malú krajinu je úspech aj to, že ste preteky dokončili. Súhlasíte?
Ťažko povedať. Je pravda, že u nás je cyklistov relatívne málo. Dôležité je, že sme si s Matejom Jurčom účasť vybojovali a mali sme možnosť štartovať. Zhodnotiť by to ale mali iní.
Práve Matej Jurčo doplatil na technické problémy...
Dostal defekt a tým, že sme mali málo pretekárov, nejazdilo za nami auto. Z neutrálneho auta mu potom nedali náhradné koleso. Doplatil na to, že sme tam mali málo ľudí a že mu nedali koleso, čo bola ich povinnosť.
Ako to potom vysvetlili?
Nemuseli to vysvetľovať. Nikto sa ich na to nepýtal a brali to ako štandardnú záležitosť.
Ste odchovanec žilinskej cyklistiky. Ako na to obdobie spomínate?
Keď som začínal, mal som 12 rokov a trénoval ma Michal Višňa. Postupne sa do toho zapojil Milan Novosad a prešiel som k Danovi Hofericovi z Hričova. Boli sme celkom dobrá partia. Zišlo sa nás na tréningu aj 15 – 20. Potom som odišiel do športového gymnázia do Trenčína. Tam som bol 4 roky v dorasteneckých kategóriách. Vojnu som si odbil v Dukle Trenčín. Pôsobil som tri roky v talianskom tíme De Nardi. Pôsobil som aj v Podbrezovej a teraz v PSK Whirlpool.
V Taliansku ste boli medzi profesionálmi?
Odišiel som do amatérskeho tímu a jazdil som amatérske závody. Trikrát som sa zúčastnil amatérskeho Gira. Medzi profesionálmi som nebol. Jeden rok sme boli v GS 3 a boli sme poloprofesionáli.
Neláka vás to stať sa profesionálom?
Každého, kto robí cyklistiku, láka možnosť byť profesionálom. Moje možnosti, výkony a výsledky ma však k tomu nepredurčovali.
Čím sa teda živíte?
V súčasnosti spadám pod trojkový tím, ktorý je vlastne tiež profesionálny. Predtým, keď som pôsobil v Dukle Trenčín, platila nás armáda, v Taliansku sme robili cyklistiku tiež viac-menej profesionálne.
Preteky Okolo Slovenska boli tento rok opäť v Žiline. Ako ste ich vnímali?
Bola to výborná možnosť prezentácie pred domácim publikom.
Ako náročná bola trať?
Vyzerala celkom jednoducho. Prvé dve etapy boli síce v kopcoch, ale nijako náročných.
Ako sa zo športovca môže stať olympionik?
Záleží to od jeho výkonnosti a cieľov. Tento rok som vôbec nepočítal s tým, že budem štartovať na olympiáde. Po zranení som totiž začal trénovať až vo februári. Olympiáda my vlastne akosi spadla z neba.
Hovorí sa, že profesionálna cyklistika je najtvrdší šport. Aj podľa vás?
Ťažko povedať. Každý šport obnáša svoje. Šprint na sto metrov trvá 10 sekúnd, ale príprava je oveľa náročnejšia. Nie každý šport je tak náročný, že sa ide 21 dní v kuse a každý deň priemerne 150 kilometrov. Myslím si, že máloktorý šport je takto náročný.
Keď je v pelotóne napríklad sto jazdcov, ako sa to dá, že sa nezrazia?
Každý si udržuje svoju rýchlosť a pozerá na toho pred sebou. Stáva sa však, že sa pretekári zamotajú. Stačí troška nepozornosti, prípadne ak sa niekto príliš tlačí.
Stretli ste sa s Lancem Armstrongom? Aký je to človek?
Osobne som sa s ním nerozprával. Klobúk dolu pred ním, že vyhral 6-krát za sebou Tour. Nie som však príliš jeho obdivovateľ. Tour de France som ani nedopozeral. V závere to bolo nudné, podobne ako formula 1.
Aký je rozdiel medzi vrchármi a špurtérmi?
Vidno to na prvý pohľad. Vrchári sú subtílnej postavy. Špurtéri sú viac svalnatí a odvíjajú sa od rýchlosti. Tá je im vrodená. Nesmú sa báť. Posledný kilometer idú bezhlavo.
Prečo niektorí športovci, medzi nimi aj cyklisti dopujú? Musia predsa vedieť, že ich odhalia.
Sú v tom financie, sláva. Každý má iné motívy. Skúšajú, čo si môžu dovoliť.
Vaše plány do budúcnosti?
Táto sezóna sa už chýli ku koncu. V zostávajúcich pretekoch by som chcel urobiť ešte nejaké dobré výsledky. Na budúci rok by som rád pokračoval v tíme, v ktorom som teraz. Tento rok sú ešte otvorené majstrovstvá sveta. Idem však na operáciu, tak možno ukončím sezónu skôr a nebudem čakať až do majstrovstiev sveta.
Autor: mif
