Článok pokračuje pod video reklamou
Tajný drotársky jazyk používali vandrovní remeselníci, ktorí sa regrutovali najmä z obcí Štiavnik, Kolárovice, Veľké Rovné a Dlhé Pole, na Kysuciach zo Zákopčia, Turzovky, Vysokej nad Kysucou či Nesluše. Tajný jazyk používali všade tam, kde by im zákazníci, ktorým drotovali predmety, mohli rozumieť. Jazyk upravovali podľa toho, kde sa pohybovali, preto napríklad v Chorvátsku nepoužívali maďarčinu, keďže niektorí Chorváti ju ovládali. Pohnútky drotárov pre tajný jazyk boli rôzne, iste tam však hrala úlohu okolnosť, aby im zákazníci takpovediac nevideli „do kuchyne“. Jazyk obsahoval slová, ktorých význam ľudia v prostredí, kde sa drotári zdržovali, nemohli poznať. Častokrát to boli pikantné veci a predmety: napríklad šupáne či novce boli peniaze, kúdošiť, špuntiť alebo pitluvac bolo žobrať - a sára či milostivá bolo označením pre ženu pochybných mravov.
Väčšina pomenovaní kolárovickej a zákopčianskej vetvy je totožná, zvyšok tvoria odlišné výrazy. Mlieko bolo na Zákopčí švrkané a v Kolároviciach teját, nohy uťekački či stupáki... Kolárovický drotár by namiesto slova mnoho povedal preveč a drotár zo Zákopčia šokať, zadok bol valaga a melháň. Aj táto nezrozumiteľnosť spôsobovala, že drotári si mnohokrát sami nerozumeli. Po prvej svetovej vojne je drotárstvo konfrontované s veľkými zmenami, drotári sa strácajú a jazyk prestávajú uchovávať v tajnosti. Hoci ich jazyk bol významovo chudobný, zostáva nesporne jednou zo zaujímavostí doby, ktorá spolu s tým, ako odchádzala, vzala so sebou aj tajný jazyk slovenských drotárov.
