Človek musí sám chcieť

Žilinania ho poznajú - asto stáva na Národnej ulici, teraz už aj na Hlinkovom námestí. Jozef Cicko.

Od januára predáva pouliný asopis pre bezdomovcov Nota bene. Jozefova ponuka sa rozšírila, odkedy zaal predáva aj naše Žilinské noviny.
Jozef Cicko hovorí, že život na ulici nie je ahký a treba by k sebe prísny: „Ide o to, aby sa lovek tomu nepoddal. Na ulici som sa stretol za ten as s kadeím a kadekým. Treba sa drža. A vea záleží na tom, aby sa lovek sám snažil. Predtým som aj pil, ale zaal som sa. Dnes sa radšej poriadne najem, miniem na jedlo aj dvesto korún, alebo zájdem na futbal, akoby som mal ís do krmy.“ Jozef má síce ako trvalé bydlisko uvedenú Terchovú, ale prakticky je to lovek bez domova. „Prespávam u priatea. Ten tiež už nepije. Obas aj vonku. Na železninej stanici. Tam to je ažké. Niekedy to na loveka doahne. Poviem vám, hoci mám tvrdú náturu, obas sa aj rozplaem. Teraz cez leto je to lepšie, oproti zime.“ Jozef býval predtým v žilinskom azylovom centre Štart, dnes si hadá nejakú možnos bývania. Podmienky sú neahké. V centrách treba dodržiava stanovené pravidlá a prispôsobi sa alebo hada inde. A nájomné za byt v meste - hoci aj garsónky - stojí niekoko tisíc korún mesane. To si Jozef nemôže dovoli. Hoci si odkladá nejaké peniaze a snaží sa nieo ušetri na horšie asy, toto je nad jeho možnosti. „Predávam Nota bene, snažím sa. Niekedy to ide lepšie, niekedy menej, ale hlavné je vydrža. Aj ma už bolí na konci da hrdlo od tokého kriania. Teraz som zaal predáva Žilinské noviny. Tie predávam najmä v pondelok. Keže je to týždenník, ktorý vychádza ako prvý v poradí zo všetkých žilinských novín, vtedy je predaj najlepší. V novinách ítam najmä šport. Obas sa pri mne pristavia udia, porozprávame sa. Predávam, kým sa dá, aj do pol siedmej veer.“ Jozef je rodený Žilinan, vyrastal nealeko hotela Grand. Má aj sestru, ale s tou sa nevída. Otec mu zomrel skôr, potom aj mama. „Mal som dobrých rodiov a ostali mi pekné spomienky. Keby ma dnes otec videl, ani by neveril - ale snažím sa, napriek tvrdej dobe.“ Trochu pokrkvanými životnými cestikami sa Jozef napokon dostal až do koneného bodu - stal sa z neho lovek bez domova. Bezdomovec. Priznáva, že žil všelijako. Ale potom sa rozhodol vzchopi a nabra nový kurz. V azylovom dome býval Jozef dlhšie, pred štyrmi rokmi sa tam spoznal aj s priatekou Renátou. Tá je dnes v azylovom dome v Kežmarku. Jozef chodieva za ou pravidelne dva razy do mesiaca. Vraví, že Renáta vyrastala v detskom domove a keže nepozná rodiov ani súrodencov, je pre u Jozef všetkým. Jozefa aj preto mrzí, že nemá kde v Žiline býva. „Nech sa lovek akokovek snaží, je to vemi ažké. Všetko je dnes drahé. Nájs strechu nad hlavou je takmer nemožné.“ Ale hoci má priateku rád, do Kežmarku neplánuje ís: „Tu to poznám - o by som robil tam? Žijem tu celý život. Fandím žilinským hokejistom aj futbalistom - odložil som si peniaze na lístok a bol som aj na zápase s Dinamom Bukureš, fandil som odušu, mohli sme vyhra, boli sme jasne lepší.“ Jozef prešiel v minulosti všeliím. A realita je zavše ažká. Niekoko rokov trpí chorobou, na ktorú musí bra trikrát denne lieky, potom mu navyše zistili, že má slabé srdce. „Lekárka mi zakázala ažko pracova. Mám už skoro 50 rokov. Do zberných surovín vozievam papier aj železo - dobre tam s nimi vychádzam. Kartón je po korune za kilogram, noviny za korunu pädesiat. Prejdem bulvárom a Masarykou a vždy osi mám. V niektorých obchodoch mi papiere aj prichystajú, už vedia, že prídem.“ Dnes sa Jozef snaží viac myslie na budúcnos. Ale už vie, že najprv musí lovek sám chcie. udia ako Jozef Cicko sú vždy radi, pokia nájdu vo svojom okolí porozumenie. Pretože dôležitejšia než otázka, ako sa ocitli v pozícii loveka bez domova, je pre nich snaha pomôc im v ich terajšej situácii.