ará sa o ne Žilinčan Marián Muška, cirkevný hudobník a organista.
„Pôvodne som vyštudoval elektrotechnickú fakultu. Už od detstva a mladosti som sa zaujímal o organ a organovú hudbu. Študoval som najskôr súkromne, potom na vysokej škole v Bratislave a v Žiline,“ opisuje svoju cestu k organu M. Muška. Nadobudnuté technické vzdelanie mu prospelo v jeho terajšej profesii. Ako organista v kostole sv. Barbory je konfrontovaný so zložitými mechanizmami „najväčšieho“ hudobného nástroja - organa. Na žilinskom Konzervatóriu je súčasne vedúcim Oddelenia cirkevnej hudby, učí hru na organe, hru liturgickej hudby a improvizáciu. Jeho terajší život je spojený s kostolom sv. Barbory. „Kostol postavili v roku 1732 na vtedajšom okraji mesta, čo bolo pre františkánsku rehoľu typické - chceli byť bližšie k prostému ľudu.“ Kostol susedí s budovou františkánskeho kláštora, v ktorom je dnes konzervatórium. Napriek pohnutej minulosti si kostol zachoval svoj cenný hudobný poklad.Slovenský unikát
„Na Slovensku je naša dvojica organov unikátom. Postavil ich rehoľný organár - fráter Peregrin Werner v 
polovici 18. storočia. Veľký organ je umiestnený na hlavnom chóre a malý, takzvaný chórový organ zdobí ako krídla hlavný oltár. Františkánsky rád, ktorý tu v minulosti sídlil, sa venoval pastorácii medzi chudobnými. Pre svoj vnútorný duchovný život a rozjímanie mal však miesto - uzavretý priestor v kláštore, tzv. klauzúru, kam nevstupujú laici. Sem neprenikal ruch každodenného života a mnísi sa mohli sústrediť na modlitby. Oratórium, priestor za oltárom, používali na vlastné pobožnosti. Bolo oddelené od ostatnej časti kostola, prístupnej veriacim.“ Z tohto dôvodu tu bol vybudovaný druhý organ. Dnes je v nefunkčnom stave – väčšina píšťal sa stratila, klávesnica aj mechanizmy potrebujú rekonštrukciu. Františkáni tu pravidelne konali náboženské obrady za sprievodu tónov oltárneho organa a fučania starých mechov, ktorými sa ručne vháňal vzduch do organa. Dnes túto činnosť nahrádza ventilátor, ručnú prácu nahradila elektrina.
Minulosť a budúcnosť
Predchodcom dnešného organa bol antický organ hydraulos, ktorý vynašiel Grék Ktesibios. Neskôr organ zdokonalili starovekí Rimania a po nich byzantskí remeselníci a organisti. Paradoxnou zhodou okolností bol tento pohanský nástroj v 11. storočí prevzatý ako sprievodný nástroj do kresťanskej liturgie. „Najväčší organ v Európe sa nachádza v katedrále v rakúskom Pasove, je rozložený do viacerých častí kostola. Ovládať sa však dá z jedného hracieho stola hlavného organu,“ hovorí M. Muška. „Podobný princíp by sme raz chceli u nás v kostole realizovať aj my, aby z hlavného organa mohol byť ovládaný aj druhý organ. Bol by to iste nevšedný, silný zážitok. Avšak to je naozaj hudba budúcnosti.“
Posvätné umenie
Pred M. Muškom zatiaľ stoja bližšie ciele. Realizuje ich cez združenie Ars Sacra. „Podporujeme sakrálne umenie – predovšetkým organové umenie, vrátane záchrany oboch organov. Organ ako nástroj priťahuje ľudí a organová hra zaujme aj tých, ktorí nemajú blízko k vážnej hudbe. Pri koncerte si môžu uvedomiť nielen nádheru, ale aj jedinečnosť sakrálneho priestoru. Okrem materiálneho sveta, merateľného prístrojmi a vnímaného zmyslami, existuje totiž aj duchovný svet. Nachádza sa všade na mieste, kde sa ľudia snažia rozprávať a dostať bližšie k Bohu a kde sa Boh prihovára a zjavuje človeku.“ Ars Sacra je neinvestičným fondom a financie na činnosť získava od mesta aj sponzorov, z ministerstva kultúry dostali príspevky na organizáciu Organových vešper. Ide o celoročný cyklus organových koncertov. „Toto podujatie je ojedinelé na Slovensku, má zaujímavé obsadenie, predstavujeme mladých organistov, študentov i absolventov, ako aj renomovaných umelcov. Ja hrávam na omšiach v nedeľu a cez sviatky. Cez týždeň hrávajú na bohoslužbách študenti. V tomto kostole pôsobili takí významní skladatelia neskorobarokovej hudby ako Edmund Pascha a Juraj Zrunek, autor prvej slovenskej vianočnej omše.“ Krypty františkánskeho kostola sa stali miestom nielen ich posledného odpočinku, pochovaný je tu aj staviteľ oboch organov Peregrin Werner. Nástroj pre dušu, ale aj kĺby Organ disponuje širokou škálou tónov a dynamiky zvuku. Kúzlo mu dávajú registre - súbory píšťal, ktoré sa pri hre navzájom kombinujú. Každý register plní vlastne funkciu hráča v orchestri, čo spôsobuje plnosť a bohatosť zvuku organu. „Náš organ s 28 registrami má odhadom 2000 píšťal. Vyrábajú sa zo špeciálnej zliatiny cínu a olova, takzvaného organového kovu.“ Existuje aj ďalší výraz s prívlastkom organový - je to choroba bedrových kĺbov, typická u organistov. Na základe tohto opotrebovania kĺbov bola napríklad identifikovaná kostra J. S. Bacha, jedného z čelných predstaviteľov organovej hudby. „Autori organových skladieb boli pozoruhodné osobnosti a čo dokázali, bolo fascinujúce. Väčšinou to boli praktickí cirkevní hudobníci, u ktorých sa liturgická a koncertná hra na organe dopĺňala s komponovaním skladieb. Ich osobný život i hudobné poslanie boli často zložité. Napríklad J. S. Bach mal veľmi ťažký život, a hoci jeho dielo a hra boli geniálne, celým jeho dielom preniká vedomie skromnosti, pokory a poznania toho, že nad ním je niečo ešte väčšie, čo ho nesmierne prevyšuje.“ Podľa Mariána Mušku kráľovský nástroj a jeho hudba umožňuje hlbšie precítiť liturgiu a pomáha vyjadriť atmosféru komunikácie človeka s Bohom.
