le krásne, na aké sa nezabúda. Každý rok sa tu konali aj tri svadby, krstiny, regrúti odchádzali na vojnu,“ spomína Vlado Hujík. V roku 1946 však v Bratislave prijali rozhodnutie, že sa dolina stane zásobárňou pitnej vody pre Bytču a na Pláňach bola zastavená výstavba. Odvtedy osada vymiera. „Bolo nás päť bratov a jedna sestra. Tá zomrela, keď mala 3 a pol roka. Najmladší brat zomrel ako trojmesačný, keď najstaršieho vyprevádzali na vojnu. V tomto tvrdom prostredí sa formovali charaktery,“ hovorí osadník. Detstvo v rodnom dome prežil s rodičmi a súrodencami Milanom a Viktorom. Dnes je sám. Pošta sem nechodí, obchod tu nenájdete. „V pondelok som sa mal dostaviť na úrad práce a obsielku som dostal až v utorok večer,“ opisuje realitu Vlado Hujík. „V zime je to najhoršie. Mám však urobenú dohodu, že keď idú preorávať cestu, dovezú mi chlieb. Keď je veľa snehu, nedostanem sa odtiaľto. Nevidieť cesty, nevidieť ploty a mladým jablonkám vykúkajú spod snehu len vršky. Na jeseň sa musím predzásobiť. Nakúpim múku, mlieko, masť, olej, zemiaky, kyslú kapustu. Treba to však vedieť spracovať, upiecť chlieb. Najradšej varím tradičné jedlá. Fazuľa musí byť aspoň raz za dva týždne. Strava musí byť predovšetkým pestrá. Varievam halušky či podlesníky.“ Vlado Hujík sa však na okolí preslávil predovšetkým ako spisovateľ. V súkromnom vydavateľstve mu vyšli už tri knižky o živote v osade, ale aj básnická zbierka Život na zemi. „S písaním som začal v roku 1969, keď bola voľnejšia atmosféra. Začínal som s povesťami a národopisom. Teraz píšem v zime, keď je pred domom sneh. V lete sa nedá. Treba pripraviť drevo a robiť na roli,“ prezrádza spisovateľ. Najhoršie na samote sú depresívne obdobia. „Keď sa mi zacnie po človeku, zídem do dediny. Väčšinou ale chodím v piatok. Vtedy totiž prichádzajú chatári na skútroch a odvezú ma. Depresia dokáže človeka zabiť. Už 24 rokov to tu ťahám sám. Keby som nepísal, už dávno by som zle skončil a stal sa odľudom. Vtedy spracovávam témy ako samota či osamelosť. Ráno vstanem, pozriem sa na drevenice a spomeniem si, koľko tu žilo ľudí.“ Vlado Hujík si samotu vybral dobrovoľne. Za mladých čias mal ponuky absolvovať novinárske kurzy v zahraničí. Možnosť dobrovoľne nevyužil. „Ocitol som sa na križovatke. Buď pomôžem rodičom v posledných rokoch života alebo ich opustím. Potom by ale prešlo pár rokov a čo by na to povedalo moje srdce? Pritom som vedel, že osada vymiera a ľudia hovorili, že sa sem už život nevráti,“ hovorí osadník, ktorý sa nikdy neoženil. „Nemohol som doviesť ženu do takýchto ťažkých podmienok. Tu dokáže žiť len ten, kto sa tu narodil. Znamenalo by to narušenie životných predstáv partnera a viedlo by to ku škriepkam a rozvodu.“ Televízor v horách nemá, pretože tu nie je signál. Preto je odkázaný na knihy. Z básnikov má rád Goetheho, Schillera, Puškina. Z našich Sládkoviča a Hviezdoslava. Moderná poézia ho neoslovila. „Doma mám dve knihy. Písmo sväté a knihu o ľudskej hlúposti. Tá leží dole. V Písme sú zákony, ktoré platia už od Mojžiša. Teraz meníme zákony každý mesiac. V pokročilom veku už ale človek uvažuje a nezaujíma ho, čo je moderné.“
Vlado Hujík žije sám, ale nie odtrhnutý od sveta. Vstup Slovenska do EÚ podporuje. „Vstup do Únie je významná skutočnosť, lebo naši politici sa nebudú môcť správať svojvoľne, zásady a zákony meniť podľa svojich predstáv. Nebude to však za rok. Po troch rokoch sa začne situácia vylepšovať. Fondy podporia podnikanie aj v tejto horskej oblasti,“ uzatvára Vlado Hujík.