Hrdinky materinskej práce
Nie každá žena má to šťastie pocítiť, ako v nej klíči nový život. Mnohým ho osud odoprel. Napriek tomu sa svojho práva na výchovu detí nevzdali a nahradili matky tým, ktoré ich nikdy nepoznali a ak poznali, neznamenali
pre ne často viac ako ktorýkoľvek iný cudzí človek. Výchova takýchto detí, spoznávanie zamotaného uzlíčka genetického dedičstva, ktoré si vo vienku nesú po rodičoch, nie je vždy jednoduché. Sú však medzi nami ženy, ktoré sa podujali na túto neľahkú úlohu a zaslúžia si náš obdiv.
Chcela dievčatko, dnes má dvoch chlapcov
Pani Darina Barochová nemala vlastné deti a na adopciu čakala 8 rokov. Napokon ju opustil manžel. Túžba po deťoch však nie. Bola v kontakte so združením náhradných rodín Návrat a odtiaľ bol len krôčik k tomu, aby sa ujala nejakého dieťatka. „Chcela som dievčatko. Dnes mám dvoch chlapcov. Desaťročného Milanka v profesionálnej náhradnej rodine a v pestúnskej starostlivosti šesťročného Tiborka.“ Minko si budúcu mamičku vybral sám. Keď boli na návšteve opustené deti, neustále sa tmolil okolo pani Dariny. Všetky boli usmiate a veselé, len on mal smutné očká. A keď odchádzali, jediný vybehol z autobusu a Darinu pobozkal. „Tie jeho očká som stále videla. V modlitbách som prosila o to, aby všetko išlo bez problémov a rýchlo, ak to má byť on, koho si mám vziať,“ spomína pani Darina. A išlo. Začiatkom mája 1996 sa zoznámili a v júli už boli rodina. „Raz mi v klube náhradných rodín preletela okolo uší veta, že jeden chlapec sa potrebuje dostať do rodiny. Opäť som to pochopila ako pokyn zhora. Nikto nemal pripomienky a netrvalo dlho, Tiborko bol u nás.“ Symbolicky – znova od mája do júna. Navyše obaja prišli do rodiny ako štvorroční a je medzi nimi rozdiel 4 roky a 4 dni. Deti, ktoré odmietli vlastní rodičia, pociťujú neistotu. Aj Milanko sa vždy bál, že bude sám, keď mamu nenašiel doma. Je na ňu veľmi naviazaný. Veľmi jej však dôveruje. Aj preto sa jej zveril s tým, že ho v škole jeden žiak šikanuje. Problém sa včas podarilo vyriešiť. „Keď v škole písali o mamách, napísal, že som mu dala život. Vysvetlila som mu, že ja som mu ho nedala, no on trval na svojom. Dala som mu ho vraj vtedy, keď som si ho vzala z domova,“ dojímavo rozpráva pani Darina. Azda tvrdším orieškom je Tiborko. Veľmi citlivo vníma to, že ho rodina odmietla, že mu ublížili. Reaguje tak, že má agresívnejšie správanie. Je však veľmi inteligentný, jeho IQ dosahuje 130. Krásne maľuje. Milanko má zas hudobné nadanie. Pani Darine robia jej synovia nesmiernu radosť. Aj keď občas má pocit, že už ďalej nevládze, veď sa o nich stará sama, pomoc prichádza len zo strany jej 80-ročnej matky, pri pohľade na nich vždy pookreje. Je to predsa jej rodina a pre tú je ochotná urobiť čokoľvek.
Nech si nájdu inú.
My sme ju chceli prví!
„Mám štyri deti,“ hrdo hovorí Janka Jančová, „Martin má 16, Alžbeta 14, Filip 12 a Nikolka 7.“ Prvé tri sú vlastné, pre Nikolku sú profesionálnou náhradnou rodinou. S manželom nepomýšľali na osvojenie si či výchovu dieťaťa z detského domova. Boli však v kontakte s klubom náhradných rodín Návrat a ľudia z neho ich oslovili, či by nevedeli o niekom, kto by sa dokázal postarať o nevidiace štvorročné dievčatko. Bola to Nikolka. Ku podivu nebolo pre ňu akosi miesta. Na ústav, kde dovtedy bola, a ktorý bol len pre deti do troch rokov, už bola pristará. Do Levoče, kde sa starajú o nevidiacich ju vziať nechceli. Napokon by jej niekde miesto našli, no ďalším východiskom bola náhradná rodina. „Po dvoch týždňoch sme sa rozhodli. Boli sme sa na ňu pozrieť v Martine, začali sme vybavovať papiere. Deti mi povedali, že pokiaľ sa na to cítim a zvládnem to, aby sme si ju vzali. Dokonca, keď nám raz volali, že o ňu niekto prejavil záujem, povedali, že nech si vyberú niekoho iného, veď my sme ju chceli prví,“ pokračuje J. Jančová. Rodina Nikolku okamžite prijala za svoju. Vedeli, že nevidí, nerozpráva, nechodí. Navyše sa však pridala aj diagnóza psychomotorickej retardácie. Pani Janka si predstavovala, že s ňou bude chodiť k odborníkovi, ktorý jej pomôže zvládať situáciu, azda i vylepšiť Nikolkin zdravotný stav. V Žiline však odborníka na jej postih nenašli. I tak ju ale dokázali zaradiť do normálneho života. Pol roka chodila do integrovanej materskej školy do Rajca, potom do Žiliny na Lichardovu ulicu. Od septembra sa chystá do základnej školy. A ozaj, má novú kolobežku. Iveta FROLKOVÁ
Ilustračné foto: Ján KROŠLÁK
