stále problémy, a to najmä s nedostatkom vhodných depozitárnych priestorov. Ich absencia, a z toho vyplývajúce nevhodné uloženie zbierok, vytváralo spätný tlak na reštaurovanie a konzervovanie. Všeobecne pracovníci, s výnimkou Krasnian, boli umiestnení v nevhodných priestoroch. Podmáčaná a staticky narušená budova nebola tým najvhodnejším riešením. V druhej polovici 80. rokov sa síce obnovila rekonštrukcia areálu, ale opravili sa len strechy a čiastočne terasa. Veľkou škodou pre celkový vzhľad bolo i nezrealizovanie obnovy zámockého parku, ktorú mali pôvodne prevádzať Vojenské lesy. Podobná situácia bola i s objektmi v Bytči, ktoré tiež neboli v požadovanom stave.
Po roku 1989 sa múzeum, podobne ako ostatné múzeá na Slovensku, dostalo do nových spoločenských pomerov, pričom postupný rast cien, a najmä zavedenie DPH ešte viac prehĺbili nedostatok finančných zdrojov. Múzeum začalo hľadať vhodné formy zárobkovej činnosti tak, aby nebol narušený kultúrny charakter organizácie.
Bola vypracovaná nová koncepcia múzea, realizujúca sa od roku 1982, ktorej cieľom bolo stanoviť ciele múzea na najbližšie obdobie. Základnou úlohou bolo znížiť vysokú rozostavanosť a riešiť majetkovo-právne pomery. Postupne bol dobudovaný Dom č. 42 v Čičmanoch, ukončila sa rekonštrukcia NKP hrad Strečno, postavila prevádzková budova k hradu Strečno a ukončila I. etapa generálnej rekonštrukcie areálu Budatínskeho zámku, pričom súbežne sa začala realizovať II. etapa. Za pomerne krátke časové obdobie sa výrazne podarilo riešiť objektovú skladbu múzea.
Ďalšou úlohou bol rozvoj expozičnej činnosti. Návštevníkom boli sprístupnené nové expozície na hrade Strečno, v Dome č. 42 a v Radenovom dome v Čičmanoch, ako aj Sakrálne umenie a Drotárstvo v Budatínskom zámku. Verejnosti bola daná k dispozícii komorná výstavná miestnosť v bývalom opevnení. V rámci koncepcie nastal i prudký rozvoj edičnej činnosti, výstav a kultúrno - výchovných podujatí. Krátky priestor nám nedovoľuje vymenovať všetky, ale kto má záujem, nájde viac informácií v materiáloch Považského múzea v Žiline. Je však nevyhnutné spomenúť aspoň nové edičné rady Fontes, Premeny drôtu, Biografie, Profily drotárskych tvorcov a pod. Vo výstavnej činnosti to bola predovšetkým prezentácia doposiaľ nevystavovaných predmetov, ale i cykly výstav Žilina 0 - 2000, Drotárska tvorba, Zahraniční drotári atď. V kultúrno-výchovnej oblas-
ti sú to dnes už medzinárodne známe Stretnutia drotárskych majstrov, Hradné hry Žofie Bošňákovej a pod. Takto by sa dalo pokračovať i ďalej, ale cieľom článku nie je chváliť sa výsledkami práce, tú musí posúdiť verejnosť, ale pripomenúť verejnosti 60 ročné pôsobenie jednej z kultúrnych inštitúcií v regióne mesta od roku 1942 do roku 2002. Za tú dobu sa vystriedali v organizácii desiatky zamestnancov, ktorí pripravili stovky podujatí a výstav nielen doma, ale i v zahraničí. Záverom treba azda pripomenúť obrovský úspech drotárskej výstavy v samom srdci Paríža, ktorú zhliadlo viac ako 20 000 návštevníkov, a v rámci ktorej sa objavili názory Parížanov, že závidia Slovensku tak unikátne remeslo a šikovných ľudí, ktorí ho vytvorili.
PhDr. Marián Mrva, riaditeľ Považského múzea v Žiline
Foto: archív
