už pamätám s jednou barlou, ktorá jej bola oporou pri chôdzi, ale pekná bola stále. I veselá, rada spievala a mala nesmierne šikovné ruky. Moji rodičia spomínali, že hrávala divadlo v ochotníckom súbore a bola prieberčivou dievkou. Jej bolestiam lekári nevenovali veľkú pozornosť. Až keď bolo neskoro a ruky i nohy nemilosrdne vykrúcala reuma, vtedy sa i ona spamätala, veď bola pomerne mladá, uvedomila si, že síl ubúda, zišla by sa jej opora, veď je ešte mladá a možno túžila iba po láske... Zľavila zo svojich nárokov, zamilovala sa. Bol to sedliak, furman, silný a zdravý, ale hoci bola v požehnanom stave, jeho rodičia sa postavili proti. Mrzáčku, to nie!!!
Narodil sa jej syn. Tehotenstvo a pôrod iba zhoršili priebeh choroby, už potrebovala dve barly. Ondrej, tak sa volal otec jej syna, jej občas pomáhal okolo chalupy, navozil dreva, narezal, narúbal, pomohol s menšou opravou. S Ivkom, tak sa volal jej syn, jej pomohli susedky a priateľky. Chlapček už ako trojročný chodieval sám na nákupy, v dedine ho poznali, predavači mu nákup chystali podľa lístka. Neskôr dostal bicykel, aby to rýchlejšie stíhal. Začal chodiť do školy, niečo sa však v jeho detskej duši búrilo, mal v nej zmätok. Mal i nemal otca, s mamou bolo čoraz horšie, často musela na dlhší čas do nemocnice a na liečenie a Ivko, hoci ho v dedine všetci poznali a mali radi, v skutočnosti a hlavne podľa zákona, nemal nikoho a na istý čas musel opustiť dom, dedinu, školu a zvyknúť si na iné prostredie, iných kamarátov. Musel do detského domova. A opäť zmätok v detskej duši, veď on predsa má mamu, aj otca, a predsa je tu. Tých zmätkov, zmien, nútených prispôsobení bolo akosi veľa, z Ivana sa stalo problémové dieťa. Aspoň tak ho zaškatuľkovali, veď hlavné kritérium spĺňal – bol z neúplnej rodiny. A tak hoci sa učil celkom dobre, akosi nepatril medzi výkvet triedy, skôr medzi ten „horší výkvet“. A na slávnostiach, kde sa zišla celá dedina, vystupovali v kultúrnom programe, len tí dobrí, tí druhí. Jeho medzi nich nikto nepočítal. Keď som pripravovala s riaditeľkou kultúrny program, vybrala som báseň i pre Ivka. Nikdy nezabudnem na jeho mamu, ktorá ma čakala pred dverami svojho domu opretá o barly a so slzami v očiach mi ďakovala za nesmierne vyznamenanie, ktorého sa dostalo jej synovi. Na prednes ho osobne pripravila, veď sama bola vlastne herečkou, voľakedy ochotníčkou, a teraz profesionálkou v ťažkej a náročnej úlohe, ktorú režíroval sám život. Osamelá, chorá, chromá žena a matka. Hrala ju statočne a perfektne. A tak perfektne bol pripravený aj jej Ivko. Až teraz si uvedomujem, ako jej muselo byť, keď ho nemohla vidieť na javisku, pretože do sály kultúrneho domu bolo cesty cez pol dediny, a to by ona naozaj nezvládla.
Ivko bol napätý, veď to bolo prvýkrát v jeho živote. Držal sa pri nás, s riaditeľkou sme ho posmeľovali. Keď mal vystúpiť, riaditeľka vytiahla z kabelky hrebeň a učesala jeho neposlušnú šticu. A potom recitoval, smelo a dobre. Nasledoval veľký potlesk a šum v sále - ...Hanin syn...
Dávno som odišla zo svojej dediny, ale keď Ivana už ako dospelého stretnem, nikdy nezabudne na pozdrav a rozhovor. Ako dobre mi padnú jeho slová: „Vy jediná ste ma nemali za sprostého, vy jediná ste ma nechali vystupovať a riaditeľka ma učesala vlastným hrebeňom. Vy dve ste mi dali šancu.“ Škoda, že tých šancí nedostal v živote viac. Je už dospelý, matka zomrela v domove dôchodcov, otec zomrel oveľa skôr nešťastnou náhodou. On je poznačený nálepkou, ktorú mu dali kedysi, ktorej sa ťažko zbaví– problémový.
Ale ja viem, že túži po láske, že ju vie aj rozdávať a vie byť aj vďačný. Dá mu ešte niekto šancu? Dá mu ju režisér Život? Alebo má preňho pripravenú takú ťažkú, osudovú úlohu ako pre jeho mamu?
Anna TRÚCHLA